Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Ismayova návšteva

Na chodbách bolo poriadne chladno, ale kedy dostanete šancu sa porozprávať s vašim bratrancom, vnukom, pradedom a bratom zároveň (veľmi pravdepodobná situácia v rodine Blackovcov)? Sirius po východe z veže ich fakulty kráčal, čím dal Ophélii náskok. Na chodbách bolo ticho a jeho platformové topánky boli dosť hlučné. Lia vedela kráčať ticho aj na parketách, chcelo to iba cvik. Išli až von a za celý čas sa ani neobzrel, čo muselo vyžadovať veľmi chabý sluch alebo obrovskú dávku sebakontroly. Z ľahkého našľapovania a dlhej cesty ju už začínali bolieť nohy. Po východe von vystúpali jedny schody až na balkónik, na ktorý neviedli dvere. Cítila teplý oheň aj keď bol dvadsať metrov ďalej. To by ste mohli nazvať jej supersilou. Zacítila aj dym a tabak, keď sa rozhodla vyjsť za ním. Chcela dramatický príchod, ale čo už.

"Prenádherný podvečer prajem," pozdravila ho ako jej obľúbená postava z jednej knihy, čo na jej vkus dramatické bolo dostatočne. Aj to miesto bolo podobné ako to, kde sa mesiac pred smrťou rozprávala so svojim komplicom, ktorý ju zradil a bol na ceste nabonzovať ju polícii. Vynecháme fakt, že to bola sériová vrahyňa a komplica sotila dolu. Toto Lia ale nemala v pláne. Asi. 

Možno...

"A rozlúčte sa, ale mne chýbať nebudete," po prvotnom šoku z toho, že tam bola dokončil jej vetu, "Tá kniha je dobrá. Lady Occidere si nezaslúžila zomrieť, ale to je kontroverzný názor."

Ophélia nadšením, že niekto si myslí to čo ona, takmer zabudla, prečo tam je a všetok hnev sa vrátil: "Ale... Počula som, že si odišiel z domu. Reggiemu určite chýbaš. Tetuška sa vraj zrútila."

"Mňa to nezaujíma," sklopil hlavu.

"Nie?" pochybovačne zdvihla obočie, "Vieš... Si presne ako každý iný Black. Ak ti niečo alebo  niekto nevyhovuje, tak ho buď zabiješ lebo do smrti ignoruješ. Pre niekoho je tá smrť ale skôr a pre niekoho neskôr."

"Kde tým mieriš?" postavil sa snažiac sa sebavedomo pozrieť do jej očí, ale aj na špičkách bola vyššia. Prekliatie alebo šťastie? Nikto nevedel.

"Remus ťa asi naštval, no nie? Chudák ani nič neurobil a ty si naňho odporný. Si neskutočne sebecký. Bez toho, aby si rozmýšľal, si ho odstrihol. Prečo? Lebo máš asi nejaký nevysvetliteľný komplex alebo psychický problém," sypala to na neho veľmi nahnevane, ale znela úplne pokojne. "No toto urobí každý bežný kamarát, keď si niekto nájde priateľku, čo ani nie je pravda. Vieš... Angličtinu som vždy neznášala. Aj keď je pre mňa na rovnakej úrovni ako francúzština, tak sa mi pomerne pletie. To ťa nenapadlo, milimetrový mozoček? Si veľmi úžasný kamarát, pretože toto urobí každý s týmto titulom. Zamysli sa nad sebou."

Rýchlo a opatrne zbehla po schodoch, aby sa nezabila. Nebola športový a celkovo pohybový typ, ale milovala aký zmätený z tohto všetkého bude. Bude ho to užierať, ale to si zaslúži. A viete čo? Uvedomila si, že obaja na rodinu Blackovcov prejavujú až veľa citov. Priveľa.

-

Tráva žiarila zeleňou a na oblohe bolo iba pár nevýrazných obláčikov. Blondína s vlasmi vypnutými v perfektnom účese sedela na zemi a opierala sa o bielu stenu zámku, ktorý slúžil ako škola. Ostatí robili poväčšine to isté. Len tak sedeli, pobiehali po majestátnych záhradách alebo hľadali nymfy. V svojich dlhých a nesmierne drahých šatách sa len tak váľala po tráve, ale momentálne bola príliš sústredená na trhanie obyčajných sedmokrások. Pre tých, čo sa o toto miesto starali a asi každého boli absolútna burina vedľa drahých a vzácnych rastlín. Sedmokrásky milovala. Doma ich nemali. Na  obyčajné kvetinky podobného druhu boli pribohatí. Vždy, keď doma pracovala v záhrade, tak sa snažila nejaké nájsť. Áno. Vážne vždy pracovala v záhrade. Práve vila venček a vyzerala, akoby riešila náročné matematické príklady. Potichu si hmkala prvú pieseň, čo jej napadla:

"Ah ! Vous dirai-je maman. Ce qui cause mon tourment?Papa veut que je raisonne. Comme une grande personne Moi je dis que les bonbons. Valent mieux que la raison."

Vedela spievať? Vôbec nie. Bola to pesnička pre šesťročné deti? Stopercentne áno.

Počula, že za ňou niekto prišiel a automaticky bez akéhokoľvek rozmýšľania sa ozvala: "Čo tu robíš, Ismaya?" Netušila ako prišla na to, že je to on.

"Ahoj, O-" chcel ju pozdraviť, ale pri vyslovovaní jej mena sa vždy zadrhol, "Prepáč, to to kúzlo." Jeho hlas. Neznel tak ako by mal, ale ako by mal znieť naozaj. Vedela, že to hovorí on, ale počula ho hovoriť iba svojim, jej vlastným, hlasom.

"Confusione monumentum?" opýtala sa s sklopenými očami.

"Samozrejme," sadol si vedľa nej a začal trhať malé biele kvietky, "Ja ťa nevidím. A ani neviem ako znieš. Počujem iba svoj hlas. Neviem ani ako sa voláš. Z praktického hľadiska si na tom lepšie."

"Ako môžem byť na tom lepšie, keď ty nežiješ? Zomrel si a ja som na tom lepšie? Ja?"

"Kto hovorí, že som zomrel?" prekvapene sa na ňu zapozeral.

"Otec ti predsa vymazal pamäť a potom tam niečo vybuchlo a obaja ste zomreli," povedala trochu rozrušene. Reálna Ophélia, ktorá sa na ten sen 'pozerala' z boku, zaujato počúvala. Čo sa to tu dialo?

"Kto vám to povedal? Profesorka Duval. Bola prvá, ktorá to vedela. Odkiaľ to asi vedela?"

Snovej aj nesnovej Ophélii srdce vynechalo pár úderov. Ako sa nad tým nikdy nezamýšľala? Cítila sa akoby Ismaya bol ten múdry deduško z rozprávok, ktorý im otvorí oči alebo ich skôr vždy zmätie. Odkiaľ by to ich profesorka starovekých rún vedela?

"Vieš o tom, že sme sa po mojej údajnej 'smrti' stretli?" opýtal sa prekvapujúc ju ešte viac, "Vieš o tom, že mne sa to teraz sníva tiež. Je to zvláštne. V sne ťa ani nevidím a ani nepočujem, ale aj tak je to lepšie ako nič. Práve hovorím ako mudrc, ale nedokážem kontrolovať čo hovorím. ...A hotovo!" Na hlavu jej nasadil venček zo sedmokrások a doširoka sa usmial. "Už musím ísť. Možno sa tu ešte stretneme? Dúfam. Maj sa!" 

V tom sa obaja rozplynuli ako z piesku. Skutočná Ophélia však stále stála na boku a prekvapene premýšľala. Bola to pravda alebo iba bezvýznamný sen? Otázky jej vŕtali v hlave, aj keď stále bola vo sne. Snívalo sa to aj Ismayovi, ak žil? Počul to isté čo ona alebo nie? Aj on teraz nad týmto premýšľal?

Slová: 1020