Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Záblesky pravdy

Dorcas bežala po chodbe a snažila sa nájsť svoju spolubývajúcu, Marlene Mckinnon. Aj keď zdieľali spálňu, tak ju často nevídala. V triedach sedela vzadu a vždy odchádzala ako prvá, ale všade prišla ako posledná. Blondínka do izby prišla vždy neskoro a zobúdzala sa skoro. Dorcas nechápala ako mohla byť taká aktívna, keď tak málo spala. Hanbila sa za to, že ani poriadne nevedela ako Marlene vyzerá. Po hodine transfigurácie sa predierala davom, aby ju nestratila. Marlene bola veľmi vysoká, ale Dorcas bola naopak nízka. Medzi ľuďmi, ktorí sa na rozdiel od nej, ktorá mala školu na dnes za sebou, hnali na ďalšie hodiny, videla svetlé vlasy s fialovým pásikom. 

"Marly!" zakričala.

Toto musela trikrát zopakovať, kým Marlene zastavila a pozrela sa na ňu. Mladú černošku už bolel krk z toho, ako sa na ňu musela pozerať hore a kričala. Marls sa až toľko nezmenila. Blonďavé vlasy mala vypnuté, no celý účes sa jej akosi rozpadal. Oči pútal krikľavý fialový pásik, ktorý jej na hlave jednoducho žiaril. Už nemala strojček ako si Dorcas pamätala. Na uniforme so znakom leva mala prehodenú žltú flanelovú košeľu, ktorá vyzerala veľmi zaujímavo.

"Meadowsová!" uškrnula sa, "Teba som už fakt dávno nevidela."

"Potrebujem... pomoc."

"Pomoc?" naklonila hlavu nabok. "Vidíme sa raz za rok a to vtedy, keď potrebuješ pomoc? Tak to vysyp."

"Ide o Siriusa Blacka."

Ten šibalský úsmev, ktorí Marls vždy žiaril na tvári, zmizol. Otočila sa akoby tá konverzácia nikdy neprebehla. Dorcas sa za ňou rozbehla a nadskočila, aby jej vôbec dotiahla na ramená.

"Pamätáš si tú stávku v štvrtom ročníku?" spýtala si sa a Marlene prikývla. "Dlžím ti päť galeónov. Potrebujeme uskutočniť náš plán."

-

Kariérne poradenstvo pre každého asi dopadlo dobre. Okrem Ophélie. Ako inak. Rozmýšľala nad slovami Marzie. Nechcela vymeniť Jenkinsa, aj keď im všetko vybuchovalo. Bez neho by sa nevyškriabala ani na túto známku, ktorá už teraz nebola najlepšia. Hlavne by to bolo hlúpe. Nie sú malé deti, ktoré by kvôli nezhodám prerábali celý zaužívaný systém. Zjazvená blondína si nebola istá, aký bol priemerný sluch, ale bola si istá, že počula dobre. Zhrozila sa, keď ju niekto chytil za rameno.

"Kľud, to som ja," zasmial sa Jenkins. 

Túto jeho záľubu si všimla a naozaj ju neznášala. Vždy sa opieral o ostatných ako starček o paličku. Podľa výšky si zvolil rameno alebo dokonca hlavu. Celkovo sa všetkých rád chytal. Tľapkal ich po hlave a cudzích ľudí objímal akoby boli dlhoroční priatelia. Naopak to nefungovalo. Ak sa niekto dotýkal jeho, tak nasadil výraz hľadaného sériového vraha. Všimla si, že jeho tradičný veselý tón nemal aj keď sa smial. 

"Čo sa ti stalo?" spýtala sa a čo najopatrnejšie mu zložila ruku z vlastných pliec.

"To kariérne niečo nedopadlo veľmi dobre," povzdychol si.

Ophélia sa mentálne vyfackala, keď sa zaradovala, že nudný život na Rokforte bude možno trochu zaujímavejší. "Čo sa stalo? Na čo si vôbec išiel?"

"Vzdelávanie."

"Huh?" Ophélii spadla brada, "Ty?"

"Viem. Povedali mi, že nemám dosť dobré známky a som príliš roztržitý. Mal by som sa venovať niečomu ideálnejšiemu ako napríklad metlobal. Možno sa zamestnám v nejakom obchode alebo niečo také."

"A čo by si chcel učiť?" opýtala sa.

"Učiť možno. Ale chcel by som prekladať. Staroveké runy," povedal zasnívane, akoby si práve predstavoval snovú budúcnosť.

"Runy? Netipovala by som to na teba. Mne runy nikdy nešli," priznala.

"Prečo? Ou... Prepáč." potľapkal si po čele a nahlas sa zasmial, čo znelo ako umierajúca hyena.

"Niekto tu ide," nastražila uši. "Kto to je? Pozri sa."

Timothy sa za sebou obzrel. Z tej diaľky iba videl to jasné farebné oblečenie, ale on nemohol nikoho súdiť so svojimi dvojfarebnými ponožkami. Postava sa rýchlo približovala a držala sa unavene za bok. Viali za ňou dlhé svetlé vlasy, ktoré mali tmavohnedé odrasty.

"To je... Merlin, ako sa volá?" zamyslel sa, "Ehhh... Saltonová! Niečo na písmeno P. Pandora!"

"Pandora?"

Pandorine sandáliky divo klopali po kameni a vyzerala akoby videla ducha. Pandora mala vždy zvláštne veľké jantárové oči, ktoré teraz mala červené a vypúlené. Asi by ich aj obišla, keby sa jej nepostavil do cesty. Zrazu zmätene zažmurkala a poobzerala sa, ako keby ani nevedela, ako sa tam dostala.

"Pandy," oslovila ju Ophélia a chytila ju opatrne za ruku, ktorú mala posiatu množstvom bižutérie, "Si v poriadku? Stalo sa ti niečo?"

"Ja... Ty! Vedela si o tom! Povedz, že si o tom vedela!"

"O čom som mala vedieť?" zvedavo sa jej opýtala.

"O tom, že tvoj najlepší kamarát je-"

"Mŕtvy," prisvedčila Ophélia, "Môj najlepší kamarát je už roky mŕtvy. Toto si myslela?"

"Čo? Nie! J-ja som myslela Remusa. Remus je-"

"Silencio," mávla prútikom Ophélia a kúzlom ju umlčala, "Jenkins. Mal by si ísť. Vieš, niekedy máva takéto záchvaty. Radšej ju zavediem na ošetrovňu."

Pandora mávala rukami a otvárala ústa, no nevychádzal jej z úst žiadny zvuk. Timothy si ich premeral. Lia vyzerala ako každé dievča, ktoré má strach o svoju kamarátku, ktorá sa tam prirútila a chovala sa ako blázon. S nepokojnou tvárou prikývol a na najbližšom rázcestí ich opustil. Vyššia blondína urobila pohyb prútikom a kúzlo na jej kamarátke sa zrušilo.

"O čo ti ide, Dora?"

"Ty to vieš! Že ty to tiež vieš?!"

"Najprv mi povedz, čo by som podľa teba mala vedieť."

"Že...," nasucho prehltla, "Že Remus je vlkolak!"

Ophélia by sa isto zatvárila prekvapene, keby už dávno netušila, čo sa opýta. "Vážne?" opýtala sa jej ako neveriaci rodič malého dieťaťa. "Ako ťa len toto napadlo?"

"Je to pravda!" zúfalo vykríkla, "Priznaj to konečne."

"Možno to pravda je. No a," pokrčila ramenami.

"A čo teraz?"

"Čo tou otázkou myslíš? Nič teraz. Ak máš s Remusom nejaký problém, tak to povedz jemu a nie mne. To ťa rodičia nenaučili? Pandora, si už veľká. Mala by si vedieť, že takéto závažné obvinenia sa nehovoria hocikomu a už vôbec sa nevykrikujú po chodbách," povedala a otočila sa na odchod.

"A čo si myslela tým mŕtvym najlepším kamarátom?" zakričala za ňou. V očiach sa jej blysli slzy zúfalstva.

Ophélia sa zastavila, no ani sa na ňu neotočila. "Myslela som tým to, čo som povedala. Starý otec ma kedysi učil, že na takéto veci sa nepýta nikdy a nikoho. Možno ťa tvoji rodičia neučili základy slušného chovania. Alebo sú Briti iba divní? Možno."

Slová: 1023