Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Veľký list pre tých, čo si nikdy neužívali

Jasné, mohla by skúsiť opravné skúšky, ale dovtedy sa predsa nenaučí čo celých sedem rokov nevedela. Alebo nie? Preberala si v hlave, čo bude robiť, ak nespraví školu. Bude ležať u mamy na gauči? Mama by ju na gauči ani nikdy ležať nenechala. Samozrejme, možno preháňala s tým strachom z elixírov, ale čo ak neprešla ani cez iné skúšky? Bolo až strašidelné ako sa zdalo, že ostatní v miestnosti boli takmer pokojní. Potrebovala sa niečím rozptýliť, aby tam neumrela. Nemala pri sebe nič a tak sa rozhodla agresívne si kopať do nohy. Dlho to, bohužiaľ, nevydržala, keďže jej vysoké topánky mali veľmi tvrdú podrážku. Prečo ich nosila, keď aj tak bola veľmi vysoká? V balerínach by isto vydržala kopať dlhšie. Hlúpe skúšky. Načo je jej miešať elixíry? U Munga snáď budú mať niekoho, kto to robiť a ona ich bude iba používať. Aha. Zabudla na to, že so svojimi výsledkami zo skúšok tam bude najviac upratovačka a tie tam snáď ani nemajú.

"Chcem umrieť," riekol ktosi.

Pravda. S týmto výrokom súhlasila. Počkať. Nebol to Ismaya? Jasné, že iba jej spriaznená duša by dokázala povedať niečo tak perfektne vystihujúce situáciu.

"Ja to nedám!" zložila si hlavu do dlaní, "Pomoc!"

Teóriu zvládla. I keď nerada, tak sa všetky informácie naučila od slova do slova, niekedy bolo ťažké odpovedať na otázku, ak nebola položená presne tak, ako sa ju naučila a bola si istá, že o týždeň nebude vedieť nič. Jasné, nie je to nič dobré, ale ona potrebovala hlavne prejsť skúškami.

"Pre mňa je to posledná skúška, taký oddych. Ak chceš, tak ti môžem pomôcť."

"Vážne?" spýtala sa prekvapene, "Vieš, ďakujem za ponuku, ale ako by si to urobil?"

"Jednoducho," uškrnul sa, "Uvidíš. Teda to vlastne nie. Hm... Nechaj sa prekvapiť."

-

Vraj ľahší lektvar? Ľahší? Mala problém asi so všetkým, čo lektvar vyžadoval. Našťastie si pamätala, čo má robiť, ale naozaj netušila, či postupuje správne. Okolo nich chodili profesori a buď sa ticho usmievali alebo sa tvárili zhrozene, čo určite zdvihlo všetkým sebavedomie. Jediný, kto sa zdal úplne istý s tým, čo robí, bol asi Severus Snape. Takmer zabudla, že ten chalan existuje. Nikdy sa na nič nepýtal, nikdy nič nehovoril. Ten, kto nehovoril pre ňu neexistoval, predsa len ju nemohol zaujať niečí vzhľad či zvláštne chovanie. Ani napriek tomu mu nezávidela, veď počula, čo sa o ňom hovorí.  Neobviňovala Ismayu z toho, že jej nepomáha. Isto mal čo robiť, aby nepokazil svoj vlastný lektvar. Ako mala dostať šťavu z tých fazulí? Odšťavovačom? Boli to vôbec fazule?

"Rozpuč ich rukou," zašepkal Ismaya, ktorý stál vedľa nej.

Keď sa za nimi otočila žena, ktorá ich kontrolu mala na starosti, zatváril sa ,akoby iba zíval. Naozaj tie divné veci rozpučila rukou, až neskôr jej došlo, že to mala urobiť skôr rovno nad kotlom a nezoškrabovať to potom zo stolu. Nevadí. Všetko išlo podľa plánu, iné starosti nemala. Lektvar nemal opisovanú vôňu, do konca zostávalo pár minút. Väčšina žiakov bola hotová a učitelia zbierali ich prácu, im zostávalo iba upratať a zostať do konca. Potom tam boli tí zúfalí ako ona, ktorí všetko dobabrali. Aspoň v tom nebola sama.

"Je to dobre, iba pridaj jedno mušie krídlo," šepol.

"Pán Fauzi," zvýšila hlas kontrolórka, "Môžem sa opýtať, čo robíte?"

Bola si istá, že tá pani na Rokforte nepracovala. Ako potom vedela ako sa volá? Snáď neštudovala mená všetkých študentov. Bol im koniec. Obaja neprejdú skúškou, aspoň tak to bolo trestané na Beauxbatons.

"Viete, chcel som ju pozvať do Troch metiel, tá vôňa zhnitých žiab tomu dodáva atmosféru."

Samozrejme, že musel povedať práve niečo takéto. Ak by sa dalo, tak by sa tej žene oči vykotúľali z hlavy. Mušie krídelko vletelo na horúcu hladinu lektvaru v tej chvíli, keď zaznel gong signalizujúci koniec skúšok. Lektvar snáď voňal ako mal.

-

Z dolného poschodia sa ozývala hlasná hudba, ale štyri štvrtáčky v Bystrohlavskej veži ležali na posteliach ako mŕtvoly. Všetci oslavovali koniec skúškového obdobia, ale nikto zo siedmakov na to nemal eneergiu, dokonca ani Daphné nie. I keď nikto z nich nespal, tak v miestnosti bolo ticho, zdalo sa príliš ťažké a namáhavé.

"Ja nechcem ísť preč," prehovorila Daphné, čím ich isto aspoň trochu prebrala. "Ja tu chcem zostať, toto je môj domov."

"Mám pocit, že som tu nič nestihla," prikyvovala Amanda, "Iba som sa učila, učila, učila. Nikdy som sa nezabávala."

"Sme tu, sme kamarátky, ale sme vážne kamarátky?" smutne hovorila Pandora, "Netrávime spolu vôbec čas."

"Pravda," povedala z ničoho nič, aby nebola jediná, ktorá nič nepovedala.

"Máme nejaký čas, kým sa škola končí," pripomínala Mandy, "Potom bude vojna, budeme pracovať a mať každá dvadsať detí. Treba urobiť všetko úplne všetko, čo sme chceli urobiť bez nejakých následkov."

"Nebolo by dobré to spísať?" napadlo ju, "Aby sme vedeli, čo sme už robili."

"Tak, pusťme sa do toho."

-

List sa predlžoval a bolo na ňom bizarné množstvo vecí ale stále pribúdalo, ich nápady boli ako nekonečná studňa. Ani už nevedela, koľko ich tam bolo. Pandora nápady spisovala svojim úhľadným písmom a určite ju už bolela ruka.

"Urobiť z Bystrohlavskej veže tú najvyššiu," napadlo Daphné a ich pisárka to na dlhý zoznam pripísala.

Ophélia sa zamračila: "Nie je najvyššia?"

Myslela si, že jej asi jediná znalosť o Rokforte bola správna, ale samozrejme, že nie.

"Bola," opravila ju Amanda, "Pred asi dvomi rokmi Chrabromilčania nadstavili tú svoju a je o meter vyššia než tá naša."

Napadli ju iba dve otázky: Prečo? a Kto to meral?.

"Napíšme ódu na Minervu McGonagallovú," povedala, aj keď nad tým ani nepopremýšľala. 

Asi to nebola taká hlúposť, keď to Pandora hneď pripísala na zoznam. 

"Myslím, že to stačí," uznala, "Ale chýba tomu niečo na zakončenie. Už viem! Stať sa ikonami."

"Potrebuje to aj nejaký názov," zamyslene riekla Mandy.

"Veľký list pre tých, čo si nikdy neužívali," povedala znejúc pyšne so svojím nápadom.

List bol krásny a určite nie krátky. Vždy, keď sa Pandora nudila, tak tam dokreslila kvetinku či motýlika. Na konci boli štyri mená. Keď list dokončia, tak bude vystavený v klubovni. Od roku tisícdeväťstosedemdesiatosem sa Veľký list pre tých, čo si nikdy neužívali, stal Bystrohlavskou legendou a stráženým tajomstvom. Vždy, keď bol niekto v úzkych s pocitom, že si Rokfort neužil, tak sa utiekal k legendárnemu zoznamu. Posledný bod po rokoch vyšiel. Dievčatá zo zoznamu sa stali legendami práve vďaka nemu.

Slová: 1003