Ophélia - Tajomstvá osudu┃HP FF┃

Ťažké časy na Rokforte

Rokfort už nebol pokojný ako kedysi. Rodičia aj žiaci sa búrili kvôli minulému útoku smrťožrútov neďaleko školy. Dumbledore sa verejne odmlčal a bolo veľmi zložité ho zastihnúť, ak vlastne nie nemožné. Profesori o tom nehovorili. Študenti prestávali dôverovať vláde, vedeniu školy aj sebe navzájom. Ophélia nie. Nikdy nikomu nedôverovala. Nie je dobré stopercentne niekomu veriť a hlavne vo vojne. Plne dôverovala iba piatim ľuďom, s ktorými sa poznala bližšie: Remus Lupin, Daphné Lewis, Amanda Kassis, Pandora Salton a Ismaya Fauzi, aj keď dôvera v neho jej už bola skutočne nanič. Veľa ľudí si práve teraz začala uvedomovať aké to je zlé, aj keď Lia to zistila už pred siedmimi rokmi. Vtedy mala sedem a prišla na to skôr ako takmer dospelí. Dá sa nevšímať čo všetko zlé je okolo vás? Ak to je obyčajná vlastnosť alebo aj super schopnosť, tak by za ňu kľudne vraždila. Dávno sa nestalo, že by toľko ľudí odmietlo víkend v čarodejnej dedine. Dokonca ani Daph a Timothy, ľudia, ktorí vždy vyzerali, akoby mali úžasnú náladu, sa správali inak. Každý sa snažil rozptýliť nekonečným učením alebo metlobalovou sezónou. Ani to nebolo najlepšie. Mladá černoška mávala dlhšie tréningy ako kedykoľvek a počasie ju netrápilo. To už dávno nebolo krásne a každým dňom sa zhoršovalo. Veľmi často pršalo a dnu chodila celá zablatená. To o chvíľu malo svoje následky. Mohli by sme diskutovať, či to bola chyba Daphné alebo Ophélie, ktorá mala veci pohodené všade, ale blato na tých drahých šatách stále bolo a nešlo dole. Ani muklovským spôsobom a ani jednoduchými kúzlami. Tak sa ocitla tu. Kde? V školskej knižnici. Nebolo to o tom, že by nemala peniaze na nové a krajšie, ktoré nevyzerali ako od dedinského dievčaťa v minulom storočí, ale povedzme, že ich jednoducho mala rada. Človek, čarodejník, lúčny koník alebo ani fénix a iné stvorenia by nepovedali, že ten materiál nebol lacný. Ak áno, tak by to už dávno zišlo. Netušila kde má hľadať. Mala by sa spýtať niečo ako: "Nemáte niečo na čistenie mojich pekelne drahých šiat?" 

"Niečo hľadáš?" opýtal sa takmer neznámy hlas, ale niekde v hĺbke tušila, že ho už počula. Zmätene sa obrátila naznačujúc tomu človeku, že nevie kto je. "Prepáč, zabudol som," chrochtavo sa zasmial, čím si vyslúžil varovanie od knihovníčky, "Ja som Peter. Celkom sa tu vyznám, tak sa ma môžeš spýtať."

"Neskutočne ďakujem," s úľavou si vydýchla. "Potrebujem silné umývacie kúzlo. Moje obľúbené šaty sú od blata a nejde to dole."

"Blato?" uškrnul sa. "Budem hádať. Má to na svedomí Lewisová. Videl som ju v posledných dňoch trénovať. Jamesovi to celkom vadí, ale nemôže ju odtiaľ vyhnať, keďže má zapísané tréningy na celý rok dopredu."

"Máš pravdu. Trčí tam stále."

Už trochu tichšie sa znova zasmial a hrabal sa v horde kníh v úplne inej sekcii, do ktorej ani nevedela ako sa tam dostala: "Viem o čom hovoríš. Stalo sa mi to už veľa krát. To kúzlo mám zapísané, lebo je dosť zložité a neviem si ho zapamätať, ale mala by tu niekde byť tá kniha."

"Nevieš jej názov?" s otázkou sa oprela o stôl a na hrudi si prekrížila ruky, "Nemôžeš sa spýtať tej pani... Pincovej? Volá sa tak?"

"Máš pravdu," nervózne sa pozrel na prísnu dámu v roh., "Alebo ti radšej dám ten svoj papier."

-

Ophélia v živote nebola v chrabromilskej klubovni a nečakala, že tam prvý krát pôjde s Peterom Pettigrewom. Človeka by až vydesilo, koľko vedela o ňom a hocikom inom na tejto škole. Povedzme, že Remus rozprával veľa,p keď chcel. Vedela, že pravdepodobne vedľa myšieho chlapca vyzerá veľmi výrazne s výškou takmer mladého Lupina. Ak by videla, tak by tou červenou oslepla. Červenú neznášala. Nepýtajte sa ako ju mohla neznášať, ale neznášala.

"Mimochodom... Nevieš čo sa deje s Remusom a Siriusom?"

Oh.. To muselo by veľmi zlé. Vedela, že Peter ohľadom vzťahov nebol veľmi vnímavý a pozorný, ale ak si to všimol on, tak to bolo vážne.

"Sirius je poriadne otravný," pretočil očami, "Stále fňuká, mrnčí a je namrzený. Nevieš?"

"Naozaj nie," pokojne sa usmiala, aj keď pokojná určite nebola.

Nevedela ako to Peter robí, ale ani si nevšimla, že vyšli po schodoch do chlapčenských spální. Povedzme, že to oproti ich štreke po stovkách schodov iba do veže nebolo nič. Dvere ani neboli zatvorené, čo bolo počuť. Počuť? Áno. Naozaj veľmi počuť. Naplno sa odtiaľ ozývala známa jedna známa a nová pesnička od Queen, ktorú poznala pod názvom Bohemian Rhapsody so sprievodom hlučného spevu. Všetci prechádzali okolo akoby to bola denná rutina.

"Galileo," ozval sa neskutočne vysoký hlas zameniteľný za umierajúcu myš a hlasný smiech.

Keď dnu vošiel Peter, tak sa nič nezmenilo, ale keď sa tam dotackala ona, ihneď stíchli. Chcela ísť preč a nikdy sa nevrátiť. Z atmosféry vytušila, že tam Remus určite nebol. Sirius si ticho sadol na svoju posteľ tváriac sa, že sa nič nestalo a James padal z tej jeho a dusil sa smiechom.

"Už je toľko?" prelomil ticho Black a veľmi 'nenápadne' sa zdvíhal a pretiahol sa dverami. "Mám o chvíľu rande s Marlene."

Bolo obdivuhodné ako rýchlo šprintoval dolu schodmi, ale bol to asi zvyk z domova, kde sa mu rýchle nohy hodili. Táto informácia jej však nesedela s obsahom listu, ktorý dostala pred približne pol rokom, v ktorom stálo, že Marlene moc nemá rada chlapcov. 

"Tu máš ten papierik a vráť mi ho, prosím," podal jej pokrčený zdrap papiera a so zvukom umierajúceho Jamesa v pozadí.

Zo slušnosti sa mu poďakovala a veľmi rýchlo sa otočila. Keď si bola istá, že ju nevidia, začala šprintovať za ním, čo bolo na jej obuv a dlhé šaty veľmi podobné tým zašpineným veľmi obdivuhodné. Jej beh vyzeral ako ochrnutá sýkorka, ktorú zrazilo auto alebo kľudne aj kamión, ale Sirius Black nebude idiot do smrti. Teda aspoň v to silno dúfala. Kľúčové slovo: dúfala.

Slová: 957