Punish me ✔️

...30...

Jungkook pov.

Prebral som sa niekde v úplnej riti, otvoril som oči a čudoval sa, že žijem. Bolelo ma celé telo, no najviac uši, určite sa pýtate: prečo uši? Lebo prístroje, na ktoré som bol pripojený, začali hulákať na celú nemocnicu. Ako viem, že som v nemocnici? Hadičky, ihly a hlavne ľudia v bielych plášťoch. Kohosi odo mňa odťahovali, aj by som sa pozrel koho, lenže mi začali baterkou svietiť do očí.

„rozsviete už konečne niekto!" skričal asi doktor a ja som bol zasa úplne mimo, mohli nechať pokojne zhasnuté.

Počkať, Jimin! Začal som sa metať a očami som ho hľadal, nebol tu. „Prosím, kde je Jimin?" vypytoval som sa sestričky a tá hneď vyšla na chodbu, zakričala jeho meno a už som počul ako sa rúti do miestnosti.

Vtedy som ho zbadal, úplne udychčaný Jiminie vbehol do miestnosti a hodil sa na mňa, ja som zasyčal od bolesti, ale aj tak som ho stisol v pevnom a láskyplnom objatí. Pocítil som čosi mokré na mojej hrudi, hádal som správne, boli to slzy šťastia osoby, ktorá pre mňa znamenala všetko, osoby, pre ktorú chcem žiť večne. Pozeral sa na mňa s červenými očami a stále ma pevne držal. Zobral som si jeho tváričku do dlaní a pritiahol som si ho do vášnivého bozku.

Milujem jeho sladké a tak jemné pery.

Po rozprávaní o tom ako mi je, prišli doktori a povedali mi môj stav. Bol som postrelený do ľavého boku a to znamená, že guľka netrafila žiaden orgán, čo bol zázrak. Taktiež povedali, že za pár dní môžem ísť domov, no nebudem sa môcť ešte pár týždňov sám poriadne pohybovať po dome. Po dlhom rozhovore som sa usmieval od ucha k uchu, bol som úprimne šťastný, že žijem.

„Nechcem ísť na teba hneď tak zhurta, no vážne chcem vedieť, prečo si sa nechal postreliť od toho blázna." Pozrel sa na mňa Jimin spýtavo. „Myslel som, že nevystrelí." posmutnel som. „Nabudúce mysli a nerob hlúposti, m-myslel som, ž-že" ani nedokončil vetu a naplno sa rozplakal. Utešoval som ho a hladkal po tých anjelských vláskoch. Po chvíli som už počul tiché oddychovanie na mojej hrudi, potiahol som ho na svoju posteľ úplne a pritiahol ho do hrejivého objatia. Zanedlho ma zmohla únava tiež.

Večer bohužiaľ musel odísť domov, lebo návštevné hodiny boli u konca. Posledný krát ma pobozkal a zmizol vo dverách. Ja som opäť zaľahol a pokojne oddychoval.

Doma z nemocnice

Prešlo už niekoľko dní, čo som doma z nemocnice, Jimin sa o mňa stará ako o princeznú a ja sa nemôžem sťažovať, urobí vždy to, o čo ho požiadam, je milý a tolerantný ako vždy. Neraz už som myslel, že ho na mieste pretiahnem, no môj zdravotný stav mi to bohužiaľ nedovoľuje, preto Jimin dosť provokuje. Nosí len tie najkratšie sukničky aké má, je prekrásny to áno, ale už ma serie ako sa ho môžem len dotýkať a nie rovno znásilniť.

Za ten dlhý čas ležania, som prišiel na to, že Jimin je určite to pravé, čo mi do života chýbalo. Nikdy som nebol zvyknutý na takú starostlivosť iného človeka o mňa, preto si to naplno užívam. Milujem ho.

_______________________________________

Ahoj! Po dlhšej dobe je tu ďalšia časť dúfam že sa páčila<3