Always You

Albatrosy

Po výlete som sa vrátila späť do svojho bytu. Mala som opäť plné ruky práce s novým projektom pre pobočku nejakej firmy tu v Londýne. Celé dni som pracovala, ale nesťažovala som sa. Práca ma vždy bavila a aspoň som nemusela myslieť na veci, ktoré boli vzadu v mojej hlave a číhali na správnu chvíľu dať o sebe vedieť.

S Louisom sme sa nevideli štyri dni. Ale každý večer mi volával. Rozprával sa so mnou až kým som pri počúvaní jeho zamatového hlasu nezaspala. Trošku som ho podozrievala, že to robí naschvál. Ale ak aj áno, vedela som že to robí pre moje dobro.

Je možné, že som sa opäť skamarátila s mojím ex? A keby s hocijakým ex... ja som sa rovno skamarátila s Louisom. S LOUISOM. S mužom, ktorý kedysi prevrátil môj život naruby a ktorého som nikdy neprestala ľúbiť. Ale teraz keď je tu so mnou... je to čo cítim láska? Je možné že sa nevytratila ani po siedmich rokoch?

Odfrkla som si. Vážne Rose? Myslíš na neho každý jeden deň počas tých siedmich poonďatých rokov a teraz zmätkuješ či ho vôbec ľúbiš?

Každopádne... veľa sa toho zmenilo. Louis bol šťastný, má syna, má priateľov a má aj rodinu.

Ja? Ja nemám nič. Nemám rodinu ani priateľov, pretože som sa s nimi nerozprávala takmer dva roky. Za posledné dva roky som cítila šťastie raz. Jeden jediný raz.

*Flashback*

"Mám pre vás dobrú správu slečna," prehovorila doktorka, "ste tehotná."

Keď to vyslovila zavrela som oči a snažila som sa upokojiť. Nesmie sa to dozvedieť. Nikdy sa nesmie dozvedieť, že čakám jeho dieťa. Musím utiecť. Ak to neurobím zabije nás obidvoch. Teraz nie je čas na zbabelosť, musím ochrániť svoje dieťa. A nebudem shopná ochrániť ho, pokiaľ s ním budem bývať pod jednou strechou.

V mojej hlave sa miešali tisíce myšlienok. Tehotná. Tehotná, tehotná, tehotná. Slová doktorky sa mi neustále ozývali v hlave.

"Ďakujem vám," prehovorila som, keď som vychádzala z dverí spolu s fotografiou môjho bábätka a s rukou na brušku.

*End of flashback*

Privrela som oči v návale agónie, ktorá sa rozmáhala mojim telom. Ruku som položila na moje ploché bruško a po líci mi stiekla slza.

"Mamička je tu miláčik," prehovorila som k s svojmu brušku, v ktorom sa už ale nenachádzalo nič. Nikto. Bolo úplne prázdne. Moje dieťa mi bolo vzaté priamo z môjho vnútra.

Pohltili ma bolestivé spomienky, po líci mi stiekla prvá slza a po chvíli som už začala nekontrolovateľne plakať. A vtom mi začal zvoniť mobil. Sakra. Posadila som sa a natiahla som sa poň. Louis. Snažila som sa trochu upokojiť a po pár sekundách som zdvihla.

"Ach Rose, ahoj vieš čo volal som s Marko-" zastavil sa v polke vety a mne došlo, že počul môj tichý vzlyk.

"Rose? Si v poriadku? Čo sa deje?" obýtal sa s obavami v hlase. Neodpovedala som, ale moje telo sa evidentne rozhodlo odpovedať za mňa. Vyšiel zo mňa ďalší nekontrolovateľný vzlyk a potom ďalší.

"Rose počuješ ma? " znovu sa opýtal, tentokrát s dávkou strachu v hlase.

"Lou, " vzlykla som.

"Rose, dýchaj, za desať minút som tam," vysypal zo seba nakoniec a viac som nepočula. Zrušila som hovor, zviezla som sa na huňatý koberec v obývačke a nechala som svoje srdce úplne sa zlomiť.

O niekoľko minút som počula štrnganie kľúčov a otváranie dverí. Ach, áno dala som mu kľúče od môjho bytu.

"Rose?" počula som Louisa z predsiene. Neodpovedala som, ale moje hlasné vzyky ho zaviedli priamo ku mne.