Always You

Monica

Rose's POV:

"Si úžasná Rose, " rozplýval sa nado mnou Alex.

"Nepreháňaj, " prevrátila som očami a jemne som sa zasmiala.

Sedela som v kresle pre hostí v Alexovej pracovni. Alex mal na tvári nepriestrelný úsmev. Pred pár minútami mu totižto zavolal Monti aby mu oznámil, že s mojim projektom je nadmieru spokojný.

"Nepreháňam Rose, zachránila si nás. Na konci mesiaca dostaneš príplatok a ako som sľúbil dám ti dva týždne voľna. Zajtra nech ťa tu ani nevidím. "

"Ako len chceš, " prikývla som.

Ozvalo sa zaklopanie na masívne dvere na Alexovej pracovni.

"Ďalej, " zakričal Alex.

Dnu vošla Diana. Asi 50 ročná útla žena pracujúca na recepcii.

"Prepáčte, že vás vyrušujem ale niekto vás tu hľadá slečna Rose, " ozvala sa piskľavým hlasom.

"Ďakujem Diana, práve sme končili, " pousmiala som sa na ňu a zo sedačky pár centimetrov odo mňa som vzala svoju čiernu kabelku.

"Pekný deň Alex, " pozdravila som ho a odchádzala som.

"Peknú dovolenku Rose."

.

Keď mi Diana oznámila, že ma tu niekto čaká, úprimne... čakala som Louisa. Nikto iný by ma predsa do práce pozrieť neprišiel no nie?

Spolu z Dianou kráčajúcou pár metrov predo mnou sme vkročili do takzvanej zóny smrti. Boli tam stoly pre architektov, ktorí ešte nemali nárok na samostatné kancelárie. Časť z nich bola takzvaná zóna smrti. Štyri stoly, pri ktorých sa nikdy nijaký architekt neudržal dlhšie ako dva týždne.

A zrazu mi zrak padol na osobu stojacu v presklenej miestnosti pár metrov odo mňa. Dlhé blond vlasy sa jej v nadýchaných vlnách stáčali až pod lopatky. Oblečená v úzkych béžových nohaviciach, bielej blúzke a aspoň 10 centimetrových opätkoch. Na krku masívny náhrdelník. Gélové nechty perfektne ladiace k celému outfitu. Pôsobila pokojne ako vždy. Nič ju nedokázalo rozhodiť. Dokonca ani smrť jej jediného syna. A ani správa o tom, že prišla o jej jediné možné vnúčatko. Ani to, že jej syn bol násilník a opilec. Nič.

Oproti mne stála Monica Zacheryová.

.

"Páni, musím uznať Rose, vlastniť firmu plnú architektov je naozaj úspech, " ozvala sa svojím typicky pevným hlasom. V duchu som si povzdychla.

"Nevlastním ju, " vošla som dovnútra a zavrela som za sebou presklené dvere.

"Máš pravdu, ale všetkých tu máš omotaných okolo prsta, takže teoreticky..." usmiala sa a nespúšťala zo mňa pohľad.

"Naozaj by som o tomto rada diskutovala, ale o pár minút mi končí pracovná doba, takže pokiaľ máte niečo na srdci, máte presne 17 minút, " nehodlala som tu zostať ani o minútu dlhšie. Ani kvôli nej. Dnes po práci mám ísť k Louisovi.

"To mi bohate stačí, " znovu sa usmiala. Jej úsmev však, opäť raz, nebol úprimný.

"Posaďte sa, " pokynula som hlavou smerom ku koženým sedačkám, "dáte si kávu, alebo čaj? "

"Čaj, dve kocky cukru a trochu mlieka, " objasnila, vzala zo stola kabelku a sadla si na béžovú sedačku v rohu miestnosti.

Prikývla som. Otvorila som dvere a uvidela som Dianu, ktorá práve stála pri recepii.

"Diana, prosím vás jednu kávu, tak ako vždy a jeden čaj - dve kocky cukru, trochu mlieka. "

"Hneď to bude slečna, " povedala a odišla do malej kuchynky pri recepcii.

Zavrela som za sebou dvere a znovu som sa ocitla tvárou v tvár s matkou môjho mŕtveho bývalého priateľa. Úzasné.

"Vidíš, si slečna, " uškrnula sa Monica akoby som jej práve potvrdila jej teóriu, "ľudia ťa poznajú, si zaradená medzi 10 najlepších architektov Británie."

"Prišli ste, aby ste sa presvedčili, či je to čo ľudia vravia pravda? " opýtala som sa skepticky.

"Nie. Ja viem, že to je pravda. Prišla som kvôli Dominicovi, " pôsobila, akoby jej hovorenie o jej synovi vôbec nevadilo.

"Takže? " nabádala som ju.

"Po tom čo si odišla som nechala prehľadať váš byt. Chcela som nájsť dôvod prečo by to urobil. Prečo by si zvolil samo-"

"Chceli ste vedieť prečo to urobil? A nie je to jasné? Bil ma dva roky. Dva roky Monica. Nikto na to neprišiel. Ani vy a dokonca ani doktori. Darilo sa mu to skrývať. Nútil ma zakrývať si modriny tým najdrahším a najkvalitnejším make-upom. Ale keď ma pripravil o dieťa, uvedomoval si, že to nezakryje. Potrebovala som ísť do nemocnice a to znamenalo, že by doktori prišli na to, že ma niekto zneužíva. On ako môj priateľ by bol prvý, ktorého by polícia podozrievala. Keby mu to dokázali, strávil by vo väzení desaťročie. A na to nemal guráž. Keď na mňa každodenne dvíhal ruku, mal odvahy až až. Ale keď prišlo na lámanie chleba a on mal niesť zodpovednosť, radšej to ukončil skôr, akoby z toho bol škandál. To bol dôvod prečo to spravil, " vychrlila som zo seba. Sebaovládanie bolo dávno preč.

Po mojich slovách zostalo ticho.

"Máš pravdu, " povedala potichu.

Ozvalo sa klopanie. Dnu vošla Diana aj s podnosom.

"Jedna káva a jeden čaj, " usmiala sa a položila nám naše nápoje na stôl.

"Ďakujeme Diana, " pousmiala som sa stále trochu podráždene a čakala som, kým odíde.

"Nechcem k vám byť hrubá Monica. Tak? Našli ste tam niečo?"

"Vlastne áno, " povedala a začala niečo hľadať v kabelke. Po chvíli odtiaľ vytiahla bielu obálku. Chvíľu ju skúmala v rukách a potom mi ju podala.

Vzala som ju do rúk. Dominicovým rukopisom na nej bolo napísané jediné slovo - ROSE .

"Dominic on... pred tým než to spravil, napísal niekoľko listov jeho najbližsej rodine a tebe. Našli sme ich v jeho nočnom stolíku, " povedala. Počkať. Dominic... písal listy?

"Tento je pre teba, " hlavou kývla na obálku v mojich rukách, "je to jeho posledné zbohom."

Chvíľu som nemo pozerala na list a premýšľala som kedy ho asi tak mohol napísať.

"Rose, okamžite sa pakuj domov. Alebo za tým tvojím-" Alex zastavil v polovici vety, "Prepáčte, myslel som si, že si už sama. Nechcem vás naháňať pani, ale Rose skončila pracovná doba už pred dvomi minútami. "

"Už sme boli na odchode, " pousmiala som sa, posledným hltom som dopila kávu a obliekla som si kabát. Monica urobila to isté. Spoločne sme vyšli z budovy a prešli sme pár metrov, aby sme nezavadzali pred vchodom. List bol stále v mojej ruke.

"Prosím, prečítaj si ho, " ozvala sa.

"Prečítam, chcem to celé hodiť za hlavu, " prikývla a pozrela sa do zeme.

"Viem, že s našou rodinou asi nikdy nebudeš za dobre, ale chcem aby si vedela, že u nás budeš vždy vítaná. Kľudne príď aj s tvojím priateľom, " vážne som v jej očiach zahliadla súcit?

"Nie je to môj priateľ, " zarazila som sa, je Louis môj priateľ? "aspoň myslím."

"Ó, takže to divné štádium. Fajn, tak s kamarátom, alebo ktokoľvek to je. "

"Ďakujem Monica. Za všetko, " objali sme sa.

"Nie je zač, to skôr ja by som sa mala ospravedlniť. Mala som si to všimnúť skôr."

"Je to za nami, " smutne som sa usmiala.

Rozlúčili sme sa a ja som nasadla do čierneho Audi, ktoré po mňa medzičasom poslal Louis.

✨

Ja viem, JA VIEM. Som hrozná. Kapitola nebola už mesiac, mala som toho teraz dosť. ALE, už je tu a ja dúfam, že sa bude páčiť.

V piatok bolo 11 rokov od vzniku One Direction :')

Love you all <3

Katie.