Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
•HERE WE GO AGAIN, BIATCH•
Zvonenie telefónu. Naozaj skvelý budíček, ktorý som ako aj tie ostatné len odignorovala. Bez povšimnutia mena som prichádzajúci hovor opäť zrušila a viac sa usalašila vo svojej vyhriatej posteli, z ktorej som nemala v pláne vyliezť. Lenže môj ďalej naplánovaný spánok prerušil opäť vyzváňajúci telefón, položený na mojom nočnom stolíku vedľa.
Bola som donútená sa spod prikrývok vyhrabať a hovor opäť odložiť na neskôr, čo som aj urobila, lenže môj zrak ako prvé padol na kopu zmeškaných hovorov od Luary, Pierra a Michaella, a potom na čas a dátum.
,,Doriti!" s hlasným výkrikom som sa z prikrývok vyhrabala a namierila som si to do kúpeľne vedľa, kde som v priebehu dvoch minút spáchala tú najrýchlejšiu rannú hygienu života.
,,Nie, nie, nie, nie NIE!" kričala som, navliekajúc si ponožku na chodidlo s pohľadom na displeji telefónu. 10:49. To bol čas, ktorý naznačoval, že o jedenásť minút sa má konať stretnutie s Kórejcami v zasadacej miestnosti a že ja som tam už mala byť pred hodinou a postarať sa o to, aby všetko bolo dokonale pripravené a nachystané.
Lenže to by nebola Rebeka a opäť nezaspala, všakže!
Do ruky som pochytila čiernu kabelku spolu s kľúčmi a vybehla som von na chodbu smerom k schodom, lenže telefón som v ruke ani v kabelke nemala. S hlasným povzdychnutím som sa behom vrátila do bytu a telefón rýchlo schmatla.
,,Vysvetlíš mi, kde dočerta trčíš? Kórejci sú tu o sedem minút a ty tu ešte stále nie si!" utekajúc po rušnom chodníku s telefónom na uchu som započula nervózny a zároveň spýtavý hlas Luary.
,,Zaspala som." zadychčane som poznamenala a pozrela sa na hodinky na ľavej ruke. 10:58.
,,Skvelé, Rebeka opäť zaspala! Máš na to dve minúty, takže sa ponáhľaj! A dnes si to s Pierrom vybavíš už ty! Naozaj už nemám chuť žehliť tvoje problémy." nahnevane hovor zrušila. Pocity vo vnútri sa vo mne hmýrili, až som mala pocit, že každú chvíľu zastavím a pred ľuďmi sa rovno povraciam. Lenže na to nebol čas.
Priznávam. To šampanské včera večer nebolo asi najlepšie riešenie toho, ako sa pripraviť na stretnutie s ním. Moje pocity už len pri tej predstave, že po piatich rokoch budeme opäť spolu v jednej miestnosti, vzdialení od seba len pár metrov, možno ani to nie. Nevedela som, či sa mám skôr tešiť alebo plakať pri tej predstave, ako mi klamal. Staré spomienky som každý jeden raz zahodila za hlavu, lenže teraz to tak nie je. Fakt, že možno vďaka mojej novej farbe vlasov ma možno hneď nespozná, ma aspoň na malú chvíľu upokojil, lenže meno si bude pamätať tak či tak.
„Pas aujourd'hui, mais merci Cyrille!" zdalo sa mi, že v posledných dňoch bola táto fráza medzi mnou a Cyrilleom zapožičaná zo všetkých najviac. V ruke už ani ten sendvič držať nemusel.
,,Ils t'attendent!" (čakajú na teba) zvolal a aj napriek mojej predošlej vete mi v rukách pristal sendvič. Vďačne som sa na neho usmiala a vošla do budovy, kde sa moje pocity ešte viac nazhromaždili. 11:03
Skvelé, Rebeka skvelé. Si majster nazývaný, Kde v riti máš hodinky!
Dnes ma však Luara pred výťahom nečakala. Chodba bola ľudoprázdna a to všetko naznačovalo len jedinému.
Je tu.
V hrdle sa mi znenazdajky vytvorila neopísateľne veľká hrča, ktorú som nemohla prehltnúť. Ostala tam a čakala, kedy bude asi tá najvhodnejšia príležitosť rozplakať ma. Vypustiť všetky nahromadené pocity v mojom vnútri.
Kráčajúc po chodbe smerujúcej do zasadacej miestnosti som si v hlave prehrávala rôzne závery, ako asi dnešok skončí. Či skončím s fľašou vína v ruke alebo plačúc vo vani.
Moje hlasné kroky mojich topánok na platforme sa ňou ozývali ako v opere a nervozita, spolu s inými pocitmi, boli u mňa na správnom mieste. Už len pri pohľade na dvere zasadacej miestnosti som pri nich uvidela dvoch, mne neznámych mužov v čiernom, ktorí boli ázijského pôvodu, a moje najhoršie obavy sa po okraj naplnili.
Je tu, a to naozaj.
S ich nemými pohľadmi na mne som sa ocitla pri dverách, ktoré som mala v pláne otvoriť, lenže hlas jedného s ázijským prízvukom ma zastavil.
,,Prepáčte, ale ja tu pracujem." oponovala som mužovi, ktorý ma do vnútra nechcel pustiť.
,,Nemôžem vás do vnútra pustiť. Práve sa tam koná porada." chladne odvetil.
,,Nerozumiete, že ja na tú poradu meškám!" ruky som vyhodila do priestoru. Krv mi pomaly vrela a nemala som blízko od výbuchu. Čas hral veľkú rolu.
,,Prepáčte, ale mali sme nariadené, aby sme do miestnosti nikoho nepustili. Samozrejme, ak nie ste Rebeka Norisová." moje meno spolu s kórejským prízvukom vyznelo po toľkých rokoch naozaj divne. Akoby moje meno vypustené z jeho úst spustilo to, čoho som sa najviac bála. Všetkých tých spomienok. Váhala som, či tam mám alebo nemám vojsť. Lenže aj napriek všetkým tým spomienkam, v ktorých som sa utápala naozaj dlho, som váhavým hlasom odpovedala, a tým pádom vstúpila do zasadacej miestnosti, kde ma okamžite zasiahlo dvanásť párov očí. Sedem tých prekvapených a päť tých nahnevaných.
Pierre sa zo stoličky okamžite postavil a nasmeroval si to mojim smerom, niečo hovoriac, lenže ja som po celý čas bola ticho. Všetkých som si dopodrobna poobzerala až na jedného. Nemala som odhodlanie sa pozrieť do jeho očí, ktoré kedysi patrili len mne. Do ktorých som sa kedysi pozerala tak uprene, a než by som odvrátila zrak.
Každý jeden člen sediaci za preskleným stolom si ma obzeral až som mala pocit, že aj zabudli, kto vlastne som. A nečudovala som sa. Počas ich kariéry stihli stretnúť toľko ľudí, ktorých si bol problém aj zapamätať.
,,Páni," z obzerania si ich ma vytrhli Pierrove ruky na mojich ramenách. ,,dovoľte mi predstaviť vám jednu z najlepších pracovníčok našej módnej značky, Rebeku Norisovú." s malým úsmevom som bola donútená si to namieriť práve k nim a aj napriek ich zvykom si s každým jedným si podať ruku.
Lenže prišiel moment, ktorého som sa tak neskutočne bála. Ktorý vo mne vzbudzoval pocit strachu, a zároveň neskutočného návalu zimomriavok a motýľov po celom mojom tele. Jeho hladká pokožka ruky už len pri jedinom elektrizujúcom dotyku skúmala tú moju a ja som vedela, že vie presne, kto som.
Jeho oči hovorili za všetko. Mohla som v nich zazrieť prekvapenie, šťastie a taktiež aj bolesť, ktorú som si snažila nevšímať. Už sme ďalej neboli sedemnásťročný pubertiaci, ktorí si život užívali naplno aj napriek dôsledkom. Boli sme už dospelí ľudia, ktorých city boli omnoho intenzívnejšie ako kedysi. Boli sme ľudia, ktorí možno odpustili, no nezabudli.
,,Som rad, že ťa opäť spoznávam, Rebeka."
•••••••• 🌸Ľudkovia, konečne je to tuu!🌈 čo myslíte, ako sa bude dej vyvíjať? -Ďakujem, že ste pokračovaniu knihy MNN dali šancu 💗
