¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
•GREAT TIMING HONEY•
„Pierre, ja naozaj potrebujem dovolenku. Na nových návrhoch a strihoch oblečenia pracujem nepretržite kľudne aj dvadsaťštyri hodín, sedem dni v týždni. Som neskutočne vyčerpaná a na kvalitný spánok si už poriadne ani nepamätám. Každý jeden deň mi pomáha len silná káva, ktorej už mám po krk." stojac pred jeho, od papierov s rôznymi nákresmi nových kúskov oblečenia, zaprataným stolom som sa už po miliónty krát zúfalo vrhla na môjho nadriadeného 2 týždne potom, ako skončila jeho vážna porada, no pre mňa asi tá najhoršia v živote.
Zatiaľ čo všetci prítomní pomaly skákali od radosti, ja som mala čo robiť, aby som sa v tej chvíli citovo nezrútila.
Chcete mi povedať, že po toľkých rokoch neskutočného plaču, hlbokých depresií a smútku, sa s ním mám opäť stretnúť? S chlapcom, teraz už mužom, ktorý mi tak neskutočne zlomil moje krehké srdce a to len vďaka jednej posratej stávke? S mužom, pri ktorom moje city boli na tom správnom mieste?
A teraz mám akože pre jeho skupinu navrhovať a šiť kolekciu, pretože si rozmysleli, že idú mať asi päťdesiaty album??
Týmito primitívnymi, no zároveň silnými otázkami, by som mohla pokračovať aj do zajtra.
To bol ten dôvod, prečo som pred Pierrom predvádzala divadielko mojej vyčerpanosti. No bola to pravda. Kvalitný spánok som si nemohla dopriať od minulého leta, čo je teraz presne 9 mesiacov. Celých 9 mesiacov na silnej káve a sendvičoch z Cyrrilovho stánku naproti.
„Naozaj potrebujem pauzu. Od tohto všetkého." ruky som rozprestrela do priestoru a snažila sa zaujať jeho pozornosť, no márne. Ďalej si s nezáujmom prezeral nové kúsky, ktoré podľa jeho gusta určite neboli hodné novej kolekcie. Mohla som to vyčítať z jeho skrútených úst a celého výrazu jeho tváre.
„Počúvaš ma vlastne?!" rukou som mu zamávala pred očami, na ktorých mal nasadené okuliare s hrubým čiernym rámom. Vďaka jeho výrazným okuliarom, šálu okolo krku a kabátu, v ktorom bol vždy odetý, všetci ľudia vedeli, že to je Pierre Rott. Jeden z najlepších módnych návrhárov mesta Paríž.
Práve týmto gestom som ho prebrala z hlbokého tranzu. Jeho primitívny pohľad si ma opäť celú premeral od hora až úplne dolu. Presne som vedela, čo bude nasledovať.
„Ten outfit,-"
„Pierre, kašli na môj otrasný outfit a konečne sa sústreď na to, čo ti tu po celý čas hovorím!" jeho hlúpu poznámku som zastavila jedinou vetou. Áno, priznávam. Pracujem pri jednom z najlepších módnych návrhárov ale môj štýl a jeho gusto, to nikdy nešlo dokopy. A jeho poznámky boli na dennom poriadku, ale zvykla som si.
„Ale moje návrhy ohľadom tvojho nového štýlu by si mohla zvážiť. To, že si mojou najlepšou pravou rukou si naozaj vážim, ale pravá ruka by sa mala obliekať podľa najnovšej módy, lenže ten tvoj štýl Rebeka," z úst vydal divný zvuk, podobný c-kaniu, krútiac jeho hnedovlasou hlavou. „toto sa nosilo pred troma rokmi." rukou poukázal na celú moju výšku.
Chceš mi povedať, že džínsy, pletené svetre a plátenky na platforme vyšli z najnovšej módy?
„Pierre! Svoj štýl milujem a nemám v pláne ho kvôli tebe meniť."
„Lenže zabúdaš, kto je tvoj nadriadený, moja milá."
„A ty zabúdaš na to, kto ti pripomína všetky dôležité schôdzky, na ktoré mimochodom stále zabúdaš, kto ti donáša jedlo spolu s kávou, keď kričíš na celú budovu a kto ti mimochodom pri všetkom pomáha!" nahnevane som nadvihla svoje hnedé obočie a vlasy, chladnej blond farby, som bola vďaka návalu tepla donútená prehodiť na druhé rameno. Bola som ako jeho mama, ktorú si nevedel vážiť. Jedine vtedy, keď niečo potreboval. Za tých deväť mesiacov som si s ním stihla vybudovať blízky, priam priateľský vzťah. Náš vzťah sa nedá ani prirovnať k vzťahu nadriadeného s jeho pracovníkom.
„Dobre, vyhrala si. Neviem, čo by som si bez teba počal." ruky zdvihol do obranného gesta a jemne sa pousmial. „Priznávam, keby nebolo teba, ale tých neschopných dievčat pred tebou, dnes by som tu pravdepodobne ani nebol a neradoval sa z toho, že sme dostali jednu z najlepších ponúk." zatlieskal rukami a hodil sa mi okolo krku. Mala som čo robiť, aby som sa nezrútila spolu s ním. Občas sa naozaj správal ako dieťa, s nadmerným množstvom cukru v krvi.
„Počul si vlastne to, čo som ti vlastne hovorila?" odtiahla som sa od neho a popri tom mu hľadela do jeho modrých očí, ktorými vedel oblbnúť každú jednu ženu, lenže máloktorá vedela krutú realitu.
„Jasn-," jeho, podľa mňa, dôležitú odpoveď prerušilo slabé klopkanie o drevený povrch jeho dverí od kancelárie, na ktoré sme obaja upriamili naše zraky.
A je to tu zas.
Kto iný ako usmievajúci sa Timothée, o desať rokov mladší Pierrov priateľ, o ktorom vedelo len zopár ľudí naokolo. To, že Pierre je homosexuál, vie len niekoľko ľudí, vrátane mňa. Média sa o tom nemohli dozvedieť a to hlavne z toho dôvodu, aby sa predávali kúsky nášho oblečenia čo najlepšie. Každá žena šla po ňom ako po najnovšej kolekcií, a ak by pravda vyšla na povrch, pravdepodobnosť predaja našich kúskov oblečenia by rapídne klesla, aspoň podľa jeho domnienok.
Však aj zakladateľ značky Calvin Clein založil tú značku z toho dôvodu, že bol homosexuál a práve vďaka jeho kúskom oblečenia chcel dať najavo, že nie každý človek na zemi je rovnaký.
Samozrejme, že sa po sebe vrhli ako hladné pirane, ktoré nevideli svoju potravu niekoľko týždňov. Lenže u nich to bolo len krátkych dvanásť hodín. Timothée bol čiernovlasý mladík, len o dva roky odo mňa starší, a pred pár mesiacmi si stihol vybojovať Pierrovo srdce. Od tej doby je Pierre ako vymenení. Človek sa s ním dokáže aj normálne porozprávať, nie len s nim komunikovať ako s nadradeným, ktorý sa po celý čas na pracovisku len mračí a kričí.
Na ich požieranie toho druhého som sa nemohla pozerať, a preto som odvrátila svoj zrak na druhú stranu miestnosti, kde stála drevená komoda. Nie že by som mala niečo proti homosexuálom, ale to, ako sa bozkáva môj nadriadený a zároveň priateľ som nechcela vidieť, aj keď som toho videla už dosť.
Pomalými pohybmi na seba natiahol svoj jarný kabát a spolu s jeho spoločníkom si to namieril k dverám. Skoro na mňa zabudol a taktiež aj na to, čo mi chcel povedať.
„Ah, Rebeka. Prosím ťa, mohla by si tu poupratovať. Dnes to zjavne nestíham." s úsmevom na tvári sa na mňa otočil a rukou poukázal na chaos, vládnuci v celej jeho pracovni, preplietajúc si s Timothéem prsty.
„ A čo tá moja zaslúžená dovolenka?" nahlas som sa opýtala a taktiež vyšla z jeho chaotickej kancelárie, pretože tí dvaja mali naozaj naponáhlo a nechceli stratiť ani minútu.
„Teraz na tú dovolenku môžeš akurát tak zabudnúť." oznámil, vstupujúc do výťahu na konci chodby.
„O dva dni sú Kórejci tu a ty, ako moja pravá ruka, nemôžeš chýbať."
••••••• 🌸Prvá kapitola is out😍 and Im so excited Hope u enjoyed🌈
