Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
•THAT FREAKING ICE CREAM OF MEMORIES•
Po pár dlhších minútach kráčania z budovy La' Paris po uliciach Paríža, som otvorila vchodové dvere od svojho bytu a s ťažkým povzdychom ich aj zabúchla.
Priebeh môjho odchodu z budovy bol na moje pomery až príliš rýchly. Okamžite, ako Jimin opustil miestnosť, som sa behom pobrala k môjmu pracovnému stolu v hale, snažiac sa vyhnúť Luare a jej otázkam, ktoré ma ale čakajú hneď po príchode do práce. Čiže zajtra. A práve na to som sa musela čo najlepšie pripraviť.
Super Rebeka! A čo také jej povieš? Vieš Luara, to čo si videla v miestnosti, keď si náhle otvorila dvere, bolo vlastne menšie 'vynahradenie' piatich rokov zo strany Parka Jimina k jeho vtedajšej priateľke, kvôli ktorej bol potom po celý ten čas v depresiách, pretože ona po zistení, že ich vzťah bolo vlastne len jedno veľké divadielko, sa bez jedinej zmienky vyparilo z Južnej Kórei a nedalo o sebe vedieť. Až po piatich rokoch sa s ňou nečakane stretol a teraz sa snaží o niečo, čo ona sama nevie, čo to je!
Musela som čo najrýchlejšie vymyslieť nejaké klamstvo, ktoré by dokonale vysvetľovalo ten incident, ktorý videla. Luara nie je hlúpa ani naivná, a preto klamstvo, ktoré jej poviem, musí byť dokonale premyslené, aby tak nemala žiadne pochybnosti. Aj keď to, čo videla, nebolo normálne.
Po zabuchnutí dverí som zo seba zhodila rifľovú bundu, vhodnú na jarné počasie, ktorú som zavesila na vešiak v chodbe a vyzula si topánky na platforme. Tým topánkam dávam v poslednom čase zabrať.
Svoje kroky som následne nasmerovala do kuchyne, kde som si v rýchlosti do svojej obľúbenej šálky s obrázkom Stitcha pripravila kamilkový čaj a spolu s ňou v ruke si neskôr šla sadnúť na stoličku v rohu balkónu môjho bytu. Cez seba som si samozrejme prehodila deku, aby mi z jarného večerného vánku nebola zima. Chrípku som dostať naozaj nechcela, aj keď v tomto čase by sa mi menšia marodka hodila.
Panoráma z balkónu nebola práve najkrajšia, no vždy ma pohľad naňu vedel upokojiť. Všade naokolo samé bytové komplexy z minulých storočí, ktoré Parížu dodávali ten správny nádych starovekého mesta. Slávna Eiffelova veža, týčiaca sa v diaľke, vyzerala spolu s horúcim západom slnka za ňou ešte krajšie. Vždy v noci bývala vysvietená, a tak sa jej nadšencom páčila ešte viac. Mestský ruch na cestách sa postupom pribúdajúcich večerných hodín upokojoval, no aj napriek nim sa po cestách premávalo menšie množstvo aút a kráčajúcich ľudí.
Popíjajúc horúci čaj zabalená v deke som panorámu sledovala nie malú chvíľu, vychutnávajúc si večerný hluk mesta spolu s jemným vánkom, ktorý sa mi však hral s vlasmi. Myšlienkami som však opäť zablúdila k nemu. K jeho intenzívnemu pohľadu, ktorým si ma opäť celú podmanil. Preklínala som ho. K jeho dokonalej porcelánovej pokožke, ktorá bola ešte krajšia ako kedysi. Preklínala som ju. K jeho tetovaniam na hrudi, ktorých som sa rukou jemne dotýkala. Preklínala som ich. K našim dotykom, ktoré sme si obaja čo najviac vychutnavali, k jeho ružovkastým perám, obtierajúcim sa o tie moje. Preklínam nás!
K jeho dokonalej hrudi, z ktorej...
Preboha, Rebeka! Myslíš naňho, akoby si sa s ním v tej miestnosti vyspala! Už ti načisto prepína!
Hlúpy Park párkov. Si spokojný? Dostal si sa mi pod kožu.
Sarkasticky som si pri tej myšlienke musela odfŕknuť. Dostal sa mi pod kožu. Ten idiot sa mi dostal pod kožu, a to som sa tak neskutočne snažila mu to nedovoliť. Svoje hefty vedel používať v každej situácii, hlavne keď bol v mojej prítomnosti.
Keďže s rastúcim časom klesala teplota vonku, zatvorila som balkónové dvere, neskôr smerujúc k drezu, kde som šálku položila naň a z mrazničky si vybrala vanilkovo-višňovú zmrzlinu. Spolu s ňou a veľkou ližicou v druhej ruke som si sadla na gauč v obývačke a ovládačom si zapla televízor. Nástenné hodiny signalizovali niečo po ôsmej hodine večer, a to bol dokonalý čas na sledovanie seriálov.
Sledujúc ďalšiu epizódu Priateľov, zabalená v deke, ma moja vlastná myseľ spolu s vlastnými myšlienkami opäť zradili. A dôvod?
Vanilkovo-višňová zmrzlina a on!
_____ „Môžem vyskúšať tvoju?" so psími očami som poprosila a pozrela na ruku, v ktorej držal tú svoju. Kombinácia višne a vanilky znela úžasne, a preto ma tak lákala.
„Ak chceš." nastavil zmrzlinu, aby som ju tak mohla ochutnať. Už som tú skvelú chuť vanilky a višne cítila na jazyku, no v tom urobil niečo, čo som mohla od neho čakať. Zmrzlina mi namiesto jazyka skončila na nose a brade.
„Ty si taký idiot, Park Jimin!" _____
Čomavšak ešte viac štvalo bolo to, že som sa pri tej spomienke pousmiala. Vždy mi práve on vedel vyčariť úsmev na perách. Ten deň bol pre mňa ten najkrajší v živote. Ešte nikdy som sa tak nenasmiala, ako pri ňom. Keď mi tá zmrzlina tiekla po brade. Keď nás naháňala skupina dievčat po celom centre. Keď sme spoločne ukradli toho medveďa, až nás nakoniec naháňal SBS-kár.
„Prečo mi to robíš?"
Vlastne myšlienky však prerušil hlasný zvuk zvončeka. Nemala som potuchy, kto by o pól desiatej chcel niečo u mňa.
Preto som sa vybrala k vchodovým dverám a bez pozretia sa do kukátka ich otvorila. A to som naozaj robiť nemala.
„Vysvetlíš mi, čo to malo znamenať?!" •••••••• 🌸HEY my lovely 🧈'flies🥰 -Nový týždeň, nová kapitolka, takže menšie spríjemnenie tohto horúceho dňa🎁 A ináč, ako sa máte? 🙈 Ja celkom fajn aj keď ja+toto letné teplo= KATASTROFEN
