Neverila som, že je to ona. Malé blonďaté dievčatko. Dobre tak nie je ani dievčatko a ani malé. Rosie je moja kamarátka. Spoznali sme sa raz na jednom výlete, keď sme boli so školou v Dubline a odvtedy sme kamarátky. Dlho sme sa nevideli a na ňu sa nedá zabudnúť.
"Laura?" vzšlo z jej úst. Asi ma tu tiež nečakala.
"Bože, tak rada ťa vidím" skríkla som a rýchlo ju objala. Asi po piatich minútach objímania si Harry odkašľal.
"Oh, prepáč ja som Laura Drieft" povedala som a podala mu ruku.
"Harry, teší ma. Ty si tá Laura?" spýtal sa Harry, ale jeho otázke som nechápala. "Myslím tá najlepšia kamarátka Nialla" dohovoril.
"No, áno. Kedysi sme boli najlepší priatelia. Ale to sa už zmenilo" povedala som. Pozrela som očkom na Nialla. Ten sa iba nasilu usmial a prikývol. Vyzeral byť.. smutný? Nie, to sa mi iba zdalo.
O pár hodín:
Už nejaký ten čas tu sedíme a rozprávame sa. Teda ja sa rozprávam s Rosie a Harry s Niallom. Čakám kedy už príde ocko, Lucy a Niallovi rodičia. Dnes som chcela spať na gauči, ale keďže dnes tu ostávajú spať aj Harry s Rosie tak musím ísť len ku Niallovi do izby. Z môjho premýšľania ma vyrušili Harryho slová.
"A ako ste sa vy dvaja vlastne spoznal?" spýtal sa a ja som vedela, že myslí tým mňa a Nialla. Niall to vedel tiež a preto začal hovoriť.
"Naši rodičia sa poznali dlho predtým ako sme sa narodili. Boli veľmi dobrí kamaráti a stále sú. Často chodili k nám na návštevu a keď som sa narodil tak začali k nám chodievať. A potom sa narodila Lau a to už boli u nás každý deň alebo my u nich. A tak nejako sme spolu prežili celé detstvo." hovoril potichu. Hneď ako to povedal, tak sa mi začali oči plniť slzami a znovu sa mi vrátilo to, ako odchádzal. Prečo musím byť taká citvilka a za všetko za rozplakať? Pýtala som sa samej seba.
"Laura si v poriadku?" spýtala sa Rosie. Keď som sa na ňu pozrela už som to nevzdržala. Rozplakala som sa. Postavila som sa zo sedačky a bežala hore do izby. Zavrela som za sebou dvere a hodila som sa na posteľ. Už som nemala žiadne zábrany a tak som nechla svojim pocitom voľnú cestu. Plakal som dosť dlhý čas. Dole som počula hlasy. Asi prišiel ocko s ostatnými. Pozrela som sa na hodinky. To je už 22:00?? Išla som do kúpeľne aby som sa trošku upravila. Vedela som, že každú chvíľu príde Niall a takto ma vidieť nemôže. Keď som sa pozrela do zrkadla zľakla som sa. Samej seba. Kruhy pod očami. Biela pokožka. Bola som strašidlo. Trošku som si učesala vlasy. Umyla som si zuby a chystala sa spať. Obliekla som si pyžamo a ľahla do postele. Počula som ako ide niekto po schodoch. Potom sa otvorili dvere. Vedela som, že je to Niall. Zavrela som oči a robila som sa, že spím. Počula som vodu a nejaké šuchotanie. Asi sa umýva. O asi 5 minút sa otvorili dvere od kúpeľne a potom som cítila ako sa druhá polka matracu prehla. Pravdepodobne si teraz ľahol. Začal sa tlačiť na mňa. Nevedela som, čo mám robiť. Či mám ostať takto alebo sa odsunúť. Ale to by vedel, že som hore, preto som znovila tú správnejšiu možnosť a ostala som tak.
"Prepáč Lau, za všetko. Sľubujem, že tentokrát si ťa nenechám len tak utiecť pomedzi prsty" zašepkal mi do ucha a to boli posledné slová ktoré som zachytila. Ďalej som už pokračovala život v mojich snoch...
Táto časť je dosť krátka, ale teraz nemám moc času písať. Snažím sa pridávať čo najčastejšie ale teraz je toho veľa. Ešte pár týždňov to bude takto. Ale už od 15 mája budem časti pridávať asi každý deň :) Teraz to nejde. :)
VOTES&COMMENTS♥
*Laulinka
