Laura:
Krása. Nádhera.
Jediné slová, ktoré mi behali hlavou, keď som to videla. Sedeli sme tu. Pod holým nebom. Spolu. Rozprávali sme sa o všetkom, čo nás napadlo. Nevnímali sme, čo sa deje okolo nás. Nevnímali sme čas. Iba samých seba.
"Niall?"
"Hm?"
"Ako je to vlastne medzi nami?" spýtala som sa a zahanbene som sklonila hlavu a skúmala moje 'zaujímavé' prsty na rukách.
"Nerozumiem ti." povedal a usmial sa. Vedela som, že mi rozumie, ale zase ma len naťahuje.
"Rozumieš mi, tak odpovedaj." povedala som a už aj ja som sa zasmiala.
"Ja vážne neviem, čo odo mňa chceš." povedal.
"Dobre, takže chodíme spolu alebo nie?" spýtala som sa.
"A chcela by si aby sme spolu chodili?" spýtal sa a mne to urobil znovu ešte ťažšie. Nevedela som, čo mu mám povedať. Chcem s ním byť? Jasné, že áno.
"Áno, ale neviem ako ty." povedala som.
"Ja nie, nechcem s tebou chodiť." povedal a ja som sa zmätene na neho pozrela. Nechápala som. Do oči sa mi tlačili slzy smútku. "Mám trošku inú požiadavku, ale keďže ty chceš so mnou len chodiť, tak neviem, či s tým budeš súhlasiť. A bez tvojho súhlasu to nebude možno uskutočniť." povedal.
"Nechápem." povedala som a môj zmätený pohľad sa zmenil na nechápavý.
"Milujem ťa." povedal a postavil sa. Pomohol mi aby som sa aj ja postavila.
"Stoj tu." povedal a išiel preč. Bola som sa tam 15 minút a začínala som sa už aj báť. V tom prišiel Niall. A v rukách niesol malý stromček?
"Na čo nám je stromček?" spýtala som sa a usmiala som sa.
"Zasadíme si ho tu a bude navždy zdôrazňovať našu večnú lásku." povedal a usmiala sa. Prišla som k nemu a rýchlo ho objala.
"Milujem ťa." povedala som.
"Ja viem, aj ja teba." povedal. Chvíľu sme tam ešte takto nehybne stáli v našom objatí a potom sme sa chystali zasadiť stromček.
"Hotovo." povedal. Bol krásny.
"Je krásny." povedala som.
"Choď ku nemu bližšie." povedal.
"Prečo?" spýtala som sa.
"Choď a poriadne si ho prezri." povedal. A tak som išla. Bola som pri ňom. Niečo bolo na ňom zavesené. Niečo čo sa lesklo. Zobrala som to do ruky a až potom som si uvedomila, že je to prsteň. A nie len tak obyčajný.
"Ja-a.." snažila som sa zo seba niečo dostať.
"Nie, predtým ako niečo povieš, tak ti chcem niečo povedať ja. Viem je to skoro, veď sme spolu chodili veľmi málo, teda ak sa to dá nazvať chodením. Ale naozaj ťa milujem. Dokým si tu nebola, tak som na teba stále myslel a nevedel som ako spraviť to aby som sa s tebou porozprával. Bál som sa, ako zareaguješ. Ale keď si prišla, tak sa vo mne niečo pohlo. Máš v sebe niečo po čom túžim stále viac a viac. Niečo na čom sa stávam závislý. Nedokážem byť bez teba dlho. Chcem totižto navždy pokračovať v živote s tebou na našej ceste. Budem s tebou všetko robiť. Budem sa s tebou smiať, budem s tebou plakať, budem s tebou robiť čokoľvek chceš. Vždy som vedel, že si niečím výnimočná. A nikdy som nevedel čím. Mal som pár priateliek ale až teraz som si uvedomil akú chybu mali ony. Totižto ony neboli ty." povedal. Vodopády sĺz na mojej tvári sa objavili. "A ešte toto je pre teba." povedal a podal mi ružu. A nie len tak obyčajnú. "Viem, že máš rada divné veci." povedal.
