Hokejový sen

Štadión

Ako náhle sme prekročili prach školy, rozutekali sme sa k parku. Keď sme boli dostatočne vzdialený, spomalili sme. Pozreli sme sa na seba a pri tom ako sme naberali späť stratený dych usmiali sme sa na seba.

Chvíľu sme vedľa seba kráčali ticho, ktoré nakoniec prerušil Lukáš.

"No a ty čo si spravila, keď ťa vyjebal z triedy??"

"Práve že nič a to bol asi ten najväčší problém....ale neriešme to lebo ma asi porazí" povzdychla som si a pozrela som sa na stáleho usmievajúceho sa chalana vedľa mňa.

"No čo kam ideme?" spýtala som sa len tak medzi rečou.

"Na štadión...či???"

Lukáš

Po tom ako sme sa dohodli, že si pôjdeme ešte pred štadiónom kúpiť kávu nastalo ticho, ktoré som chcel prerušiť. Keď som sa chystal niečo povedať, prerušila ma nečakanou otázkou, ktorá ma, ale celkom potešila a odpoveď som na ňu poznal hneď.

"Odkedy sa venuješ hokeju?".....opýtala sa popri tom ako pomaly miešala svoju kávu, v malej kaviarni neďaleko štadióna.

"Ako tak rátam tak nejakých 8 rokov."

"A ako si sa k nemu dostal?".....celkom sa mi páčilo, že ju zaujímala táto téma, no nie som si istý či som rád kam to smeruje.

Hmmmm po chvíľkovom zaváhaní som sa rozhodol, že jej to poviem.

Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že skoro neznámej osobe, ktorú nepoznáte ani týždeň môžete povedať čokoľvek a ostane to iba medzi vami? No presne tak som sa teraz cítil. Aj keď som vedel, že sa k tomu nechcem vrátiť, niečo čo neviem pochopiť mi vravelo aby som jej to len predsa povedal. Nadýchol som sa, odpil som si z kávy a z dostatočnou dávkou energie som sa pustil do témy, ktorá mi nedala týždne spať.

"No, vlastne to všetko začalo vďaka staršiemu bratovi"

"Hmmm nespomínal si, že máš staršieho brata" ešte stále bol čas to ukončiť a nevraciat sa k minulosti. Ale to som nechcel. Chcel som mať pri sebe osobu, ktorá ma bude chápať a bude o všetkom vedieť.
Samantha

Keď som sa pozrela na Lukáša, nevidela som tam tu iskru šťastia a radosti. Bola tam bolesť a strach. A ja som vôbec nevedela či chcem vedieť čo sa stalo. Jedna moja časť chcela všetko vedieť no tá druhá sa toho obávala. Z mojich myšlienok ma vytrhol až jeho hlas.

"No po pravde o mne nevieš ešte veľa vecí" mal pravdu vážne o ňom neviem veľa vecí a vôbec by som sa mu nečudovala keby nepokračoval. Ale očividne sa rozhodol inak. To hlboké nadýchnutie čo dal pred vetou znamenalo, že to vôbec nebude príbeh so šťastným koncom.

"No vieš...ja som zo začiatku nemal s bratom ideálny vzťah. Bol starší, s rodičmi si rozumel a ja som bol skôr to 5 koleso na voze. No všetko sa zmenilo, keď sa rozhodol, že s ním pôjdem na tréning. On bol vážne skvelý a všetci sme vedeli, že to dotiahne ďaleko. A ja som si vtedy povedal, že pôjdem v jeho stopách. Vtedy keď dal 1.gól v doraste. No ako sa hovorí osud sa rád hrá. A raz išiel na tréning a už sa nevrátil. Zrazilo ho auto a on cestou do nemocnice zomrel. Všetko sa zmenilo" prestal a ja som vedela, že sa k tejto téme práve teraz už nemá čo povedať.

"To mi je ľúto" .....to bolo to jediné čo som dokázala povedať. Z ničoho nič sa postavil a tým dal najavo, že je čas ísť ďalej. Po menšom dohadovaní, ktoré som prehrala, išiel zaplatiť. Ja som si zatiaľ vzala veci a vybrala som sa ku východu. Keď mi chladný vánok dopadal na moju tvár autonaticky som si bundu zapla až po samí okraj.

Lukáš

Po tom ako som jej povedal všetko čo som v danom okamihu chcel, som sa cítil lepšie. Opustili sme kaviareň a konečne sme išli na štadión.

V sklade som jej našiel správnu veľkosť korčúľ a po tom ako sme sa prezuli sme vyrazili na ľad. Len tak sme sa korčuľovali a ani sme nevnímali čas. Stále sme sa smiali na našich pokusoch o nejaké skoky, ktoré sa nám vôbec nedarili.

Ako sme sa tak rozhodli, že si dáme preteky, započuli sme buchnutie dverí. Pozreli sme sa na seba a keď sme upreli svoj zrak na miesto odkiaľ išiel ten buchot, nechápali sme....