Hokejový sen

Nevedomosť a následná návšteva...

Kým sa Lukáš v zámori snažil všetky svoje myšlienky prispôsobiť hokeju, ostatný smútili.
Nevedomosť je najhoršia.

Keď človek neviem čo sa stalo a dozvie sa to ako posledný, kvôli svojej hlúpost je to o to horšie.

Lukáš
Čakám na úvodné buly a na začiatok zápasu, ktorý bude ťažký. Čakal som kým puk s hlasním písknutím dobadne na ľad a jediné s čim som dnes nastúpil na ľad bola výhra.

Úvodné buly som vyhral bez nejakých problémov a automaticky som prihral spoluhráčovi. Celý zápas bol o možnostiach na oboch stranách no nie o góle. A tak to bolo aj teraz až na jednu maličkosť.

Pri bojovaní o puk pri mantinely vrazil do mňa hráč s číslom 34 a jediné čo som v danej chvíli cítil bola bolesť.
Okamžite sa okolo mňa objavilo pár spoluhráčov a rozhodca. No nevnímal som ich, ale bolesť v okoli kľúčnej kosti.

Postavil som sa a s menším problémom som prikorčuloval ku striedačke. Ujali sa ma doktory a jediné čo si pamätám je ako som sa zobudil v bielej miestnosti v nemocnici.
Bol som po operácii a podľa slov doktora si nezahrám minimálne 2 mesiace. A tak mi neostávalo nič iné len aj keď nedobrovolne súhlasiť. Po troj dnovom ležaní som si pobalil pár vecí a rozhodol som sa pre návrat.
............................................................
Neviem ako mám opísať pocity pri netrpezlivom rozmíšlaní či zazvoním na ten dom, kde som kedy si trávil toľko volného času.

Nakoniec som si dodal odvahu a zazvonil som. Čakal som a popri tom som mal čoraz väčšie nutkanie odísť.

No nemohol som, pretože sa otvorili dvere a v nich na prvý pohľad stála unavená mama Sam. Vyzerala dosť prekvapene a pri pohľade na mňa mala slzy na krajíčku a ja som vôbec nevedel prečo.
"Tak Mišo ti to povedal" povedala medzi dverami a ja som vôbec nevedel čo tým myslela.
"Čo mi mal povedať. Ja som s Mišom nebol" po chvíli sa otočila, naznačila mi aby som počkal a vošla do domu. Po chvíli sa vrátila a v ruke mala list a bielu ružu. Nechápavo som nadvihol obočie a čakal som vysvetlenie.
"Neviem ako ti to mám povedať ale...ale Sam zomrela" v tom ako by sa zastavil čas a ja som cítil bolesť v oblastí hrudníka. Čakal som kedy mi povedia, že je to nevydarený žart. No to sa nestalo. Ani neviem ako a ocitol som sa na cintoríne.
Vyskoý strom a lavička pri ňom mi dala jasne na javo, že som pri tom správnom hrobe. Kyticu bielych ruži v tvare srdca som držal v ruke a v tej druhej list.
"Samantha Broklinová
24.3. 2015
Smrť znamená vždy poslednú bodku za slovom "Život".

Sadol som si na lavičku a v ruke som stále držal list aj ruže.

"Milý Lukáš
neviem či ma budeš hladať, alebo či si vôbec dostal tento list.
Vždy som ťa milovala a vždy aj budem. V mojom srdci bude miesto pre teba . Pamätáš budem ťa milovať, kým posledná ruža ne zvädne. Veď táto je umelá. Presne tak ako nikdy táto ruža nezvädne tak ani moja láska. A presne preto ti ju vraciam. Veľa sme toho spolu prežili. A v ten deň, keď si odišiel bez rozlúčky som prišla na to ako moc ťa milujem. Nepamátám a nespomínala som na tie zlé veci , ale iba na tie čo mi úsmev vyčarili. A preto je o to horšie odísť bez rozlúčky. Nemala som toľko odvahy aby som prišla a povedala ti pravdu. No pochop to. Mala som zaklopať na dvere tvojho apartánu a povedať ti, že umieram. To jednoducho nešlo. No pamätaj vždy budeš mať svoje miesto
TVOJA Sam"

Cez slzy stekajúce po mojej tváry som poriadne nevidel. Postavil som sa.

"Urobil som chybu,keď som odišiel bez rozlúčky a vysvetlenia. Ty si moja láska. Amorov šíp ma zasiahol tak hlboko, že aj cez ten dlhý čas odlúčenia som nedokázal zabudnúť. A ja tu teraz stojím s kyticou ruží, ktoré si tak milovala. Opustila si ma tak strašne rýchlo. Bez toho aby sme sa udobrili. A ja viem, že som urobil chybu ja. Chýbaš mi tak moc mi chýbaš a predstava, že ťa nikdy neuvidím, neobímem ma posúva na dno. Cítim sa akoby mi niekto zapichol nôž do hrude a pri každej spomienke a nádych zatlačil na ranu. Opusti som ťa pre sen. A ja teraz vôbec neviem či mi hokej stál za stratu. Ani hokej nie je prednejši nežty. Na čo som bohužial prišiel až teraz" pozrel som sa na čisto modrú oblohu a potom som položil ruže na svojr miesto. Mierne zlomeným hlasom som posledný krát povedal "Milujem Ťa!"
.........
Po dvoj mesačnej pauze som sa vrátil k hokeju. Všetok svoj smútok som nechával na ľade a jediné na čom záležalo bol Hokej. Vo vólnom čase sa zamestnával len aby nemyslel na ňu. A vtedy prišiel na to, že ani sen a sľub bratovi mu nestál za to aby ju opustil.
O rok neskôr
Lukáš si po roku našiel priateľku, ktorú nebude milovať tak ako Sam. No svojim spôsobom ju miloval. Snažil sa zabudnúť. A to sa mu čiastočne darí pri hokeji, alebo pri Amande.
No nezabudne na ňu, ale musí ísť ďalej. Pokračoval v hokeji, ale zaprisahal sa, že už nikdy neurobí tu istú chybu.