Hokejový sen

Cesta domov...

Samantha

Po vyšetreniach, ktoré dávali jasne najavo to čo som už vedela som sa pobalila a išla som domov.

Domov hmmm to slovíčko som nepoužila v tomto zmysle už riadne dávno. A ja teraz ľutujem, že som sa tam dlho neukázala. Ako im mám povedať tú správu, veď ich to zlomí. A mám im to vôbec povedať? Nie, nepoviem im to... teda aspoň nie teraz.

Tých posledných pár mesiacov si chcem užiť šťastnú rodinu a nie pozerať sa ako ma ľutujú.
...
Nikdy som si neuvedomila aký krásny je výhľad z lietadla. Všetko tu príde také bezproblémové a keď sa pozriete na tu jasnú modrú farbu, máte chuť zastaviť čas, no nedá sa. Oprela som sa o sedadlo a jednu nepatrnú slzu som si zotrela vrchom ruky.

Po chvíli si vedľa mňa niekto prisadol no ja som bola zabraná tým krásny výhľadom a osobe vedľa som neprikladala význam. Až po chvíli, keď sa mi dotyčná osoba prihovorila, som upriamila svoj pohľad na neho.

"Sam, ahoj...kokos skoro som ťa nespoznal" ten jeho smiech mi vážne chýbal na čo som vlastne prišla až teraz.
"Mišo, no tak to som nečakala, že ťa tu stretnem"
"No to teda ani ja nie....čo že ideš navštíviť rodičov?" pousmiala som sa, no úprimný úsmev to nebol ani z ďaleka.
"Dá sa to aj tak povedať...taká 3 mesačná dovolenka a ty?"
"Ty tam budeš 3 mesiace?...no tak ja som prišiel, ale len na mesiac...veď vieš hokej nemôžem zanedbať"
"No veď jasné...a čo máš nové"
"Budem otcom a bude svadba" povedal to s takým kľudom akoby mi oznamoval, že bude pršať.
"Čože!! To vážne no tak to teda gratulujem a to mi oznamuješ len tak?"
"Ďakujem...a inak si pozvaná na svadbu a ja som sa snažil ti dovolať, ale asi si si zmenila číslo a nik mi nevedel povedať, kde sa nachádzaš a nemal som na teba žiadny kontakt"
"No hej zmenila som si číslo a chcela som začať od znovu. Bez minulosti niekde kde ma nik nepoznal a môžem povedať, že sa mi to podarilo...som vážne šťastná ...no rozhodla som sa vrátiť domov aspoň na chvíľu"
"Hej počul som čo sa stalo a teraz viem, že ťa hľadá. Bol z Danielom a pri vybaľovaní našiel fotku z plesu a vtedy mi volal ako asi každému z nás. No nik mu nevedel odpovedať, pretože si nás odstrihla zo svojho života. Čo ti samozrejme nemôžeme vyčítať. Bolo to tvoje rozhodnutie a ja ťa vlastne chápem."

"Da-dan-Daniel ako sa prosím ťa doloostaneme domov, keď ledva stojíme na nohách."
"Počkaj" začal v saku hľadať mobil a keď ho konečne našiel aj tak mu spadol. Začala som sa smiať no popri tom som sa musela pridŕžať steny za mnou. Po tom ako našiel svoj mobil ho 15 minút skladal do kopy, no aj tak nešiel.
"Ukáž to sem ty umelec" vzala som ho do rúk a po chvíli som sa začala smiať.
"Je ti niečo smiešne?"
"Nechýba ti niečo ty dement a baterku máš kde?"

Po tejto vete sa začal smiať a ja vlastne s ním. Vzala som svoj mobil a podala mu ho. Naťukal tam nejaké číslo a čakal.
"Čus bro "
"hej viem koľko je hodín a čo, príď po nás na ples"
"Nie ja nie som debil to všetci na okolo ale, čakáme ťa" heeeej Sam, kde ho čakáme. Ani nečakal na moju odpoveď a začal znovu.
"Čakáme ťa von" zložil a mobil namiesto toho aby podal hodil na stôl a ťahal ma preč. A v skutočnosti mi bolo jedno čo s ním bude.

Zastali sme až pri mieste, kde sa fotilo.
Postavili sme sa tam navzájom podopierajúc a jediná vec, ktorá nás trápila bolo aby sme nespadli."
"No ples tak to bola riadne show"