Hokejový sen

Kamarátske objatie...

Vôbec som nechápal čo za somariny som jej tam trepal. Jediné čo som chcel bolo zobudiť sa zo sna a na všetko zabudnúť. No vedel som, že to sa nestane.

Celú nedeľu som sa modlil aby na všetko zabudla, no keď som ju v Pondelok nevidel na zvyčajnom mieste, povzdychol som si a vybral som sa do školy. Nesedela na našom mieste, no o lavice pred ňou.

Chvíľu som rozmíšlal či si mám ku nej sadnúť no pohľad do jej smaragdovo modrých oči ma presvedčil o tom, že práve teraz nie je ta vhodná chvíľa všetko napraviť. A preto som si so skolenou hlavou sadol úplne do zadu.
...
Celý týždeň sa mi Sam snažila vyhýbať. A popravde darilo sa jej to. Na tréningy nechodila, čo bolo dostatočne divné hlavne kvôli Maťovi.

Zrazu sa mi ten štadión zdal až moc prázdni. Zvykol som si na osobu sediacu na tribúne, ktorá sa nám vždy smiala, ale keď prišlo do tuhého aj nás povzbudila. A presne toto bolo iné. Nevšimol som si to len ja, ale aj chalani, ktorý sa neustále pýtali Maťa alebo mňa, kedy príde.

Pri mojej odpovedi všetci len pokrútili hlavou a pomaly im dochádzalo, že sa medzi nami niečo stalo. No Maťove odpovede boli divné a jeho správanie ku mne tiež.
...
O týždeň neskôr

Sedím na tribúne namiesto toho aby som s chalani bojoval o výhru. Problém s kolenom nie je chvíľková záležitosť a ja som sa pomaly zmieril s tým, že si nejakú tu dobu nezahrám.

Pozeral som sa na chalanov a ich sústredene tváre keď im tréner prehováral do duše. S môjho takzvaného tranzu ma prebrala osoba, ktorá si ku mne prisadla.

Chvíľu som si v mysli dával do kopy vety, ktoré by som jej chcel povedať. No teraz som jednoducho nemohol myslieť na nič iné iba na to, že som to vlastne všetko pokazil.

Nadýchol som sa a spustil som spŕšku viet, ktoré ma v danej chvíli napadli.
"Sam ja vlastne....prepáč...nemal som tak vybuchnúť a už vôbec nevyťahovať veci ohľadom Maťa. "
Chvíľkami som si myslel, že sa na mňa ani nepozrie no keď sa na jej tvarí objavil úsmev veril som, že je všetko v poriadku.

Nič nepovedala len ma jednoducho objala. A vtedy som prišiel na to, že niekedy je jedno úprimne kamarátske objatie viac ako tisíc zbytočných slov.