DOHODA

30. kapitola

Po obede s Damienom som išla ešte do obchodu kúpiť mu darček, keďže on je jediný komu som ešte darček nekúpila. Nešla som do konkrétného obchodu, lebo neviem čo mu mám kúpiť. Rozmýšľala som nad hodinkami, no tie má až, až a je to proste taká klasika. Aj nad autom som rozmýšľala, ale aj tie ma hojne. Nič mi nepadlo do oka. Damien je fakt náročný chlap, má všetko. Náhrdelník mu kupovať nebudem, keďže ich nenosí. Argh.

Keď som si prezerala výklad zlatníctva zvonku do oka mi padol pekný, mužský prsteň. Mal pekné ornamenty a po bokoch po jednom čiernom kamienku. To je ono! Otvorila som dvere zlatníctva a vošla dnu. Okrem mňa a postaršieho pána za pultom tu nebol nik.

,,Dobrý deň."pozdravím sa s úsmevom. Pán zodvihne zrak ku mne a usmeje sa.

,,Dobrý! Prajete si?"milým tónom sa ma spýta.

,,Zaujal ma prsteň, ktorý máte vo výklade."

,,Jasné, idem po to hneď som späť."vyberie sa po to. Asi tak po minútke je späť. Krabičku položí na pult predo mňa.

,,Ktorý to je?"spýta sa ma a ukáže na viac prsteňov vyložených na pulte.

,,Tento."ukážem na prsteň, ktorý bol skoro v strede. Pán sa usmeje.

,,Dobrý výber."vyberie ho a podá mi ho. Bol pekný, veľmi. Nebol veľmi veľký, no zase nie maličký. Keď som ho držala v ruke niečo mi napadlo.

,,Môžem sa spýtať, vedeli by ste mi na prázdne miesto výpísať iniciálky?"pozriem sa naňho a ukážem na prázdnu časť prsteňa.

,,Samozrejme."usmeje sa,,Počkajte vyberiem si papier a ceruzku."tak ako povie vyberie si papier a ceruzku,,Tak ukážte ako by ste to chcela."s úsmevom mi podá ceruzku.

Ja si ju zoberiem a na papier nakreslím štvorec do toho štvorca iniciálky Damiena čiže DSC písmenka neboli hneď vedľa sebs ale akoby na sebe. A potom ma napadlo ešte niečo. Možno to budem ľutovať a možno nie. Nič s tým nestratím (média. Namiesto VBV si tam predstavte DSC)

,,Na vnútro krúžku chcem ešte aby bolo vpísané Owner of my heart (majiteľ môjho srdca)."usmejem sa.

,,Veľmi krásne. Muž, ktorému tento prsteň dáte bude veľmi šťastný."

,,Uvidíme."usmejem sa.

,,Tak dobre. Zajtra to máte mať. Dajte mi ešte kontakt na vás nech vám môžem potom zavolať."nadiktujem mu moje číslo a ešte sa dohodneme na čase. Spokojná s usmevom na tvári sa rozlúčim a smerujem k autu.

Sadnem si do auta a kabelku hodím na sedadlo vedľa mňa. Darček, ktorý som Damienovi vybrala nebude len darček, ale bude to aj moje priznanie citov k nemu. Je to dosť skoro, ale aj nie. Poznáme sa už skoro pol roka a za tento čas som nevedela zabrániť môjmu srdcu aby si obľúbilo toho idiota. Keď tak nad tým premýšľam bola som trošku neistá. Nie z toho, že by Damien odišiel, keď ten darček uvidí. Lebo manželia budeme tak či tak. Ale z toho, že on to tak necíti tiež. Potom to bude medzi nami divné. Nie som naivné, hlúpe dievčatko, no pri ňom sa tak cítim. Nikdy v živote som sa tak necítila.

Je to tak klišé, že ja žena, ktorá nechcela podľahnúť šarmu toho idiota sa doňho zamilovala. Aká irónia. Keď nezabudneme fakt, že som ho nenávidela. No nenávidela ako nenávidela. Možno ma žral pocit, že sme sa mali možnost stretnúť tam v tom bare, no nevedeli sme, že už naša budúcnosť je predurčená. Ako obvykle opäť moje myšlienky prerušilo zvonenie môjho mobilu. Pozrela som sa na displej, kde svietilo meno Albína. Stlačím zelený gombík a mobil si dám k uchu.