DOHODA

32. kapitola

Leá

Potom ako ma Julián donútil s ním odísť som dúfala, že Damien si to všimne a stihne ho zastaviť no nič. Očividne bol zaneprázdnený Siennou. Pomyslenie, že sa teraz niekde zabáva zataiľ čo ja som tu ma pychne pri srdci. Naozaj ho ľúbim a nechcem oňho príjsť.

Momentálne sedím na chladnej zemi v nejakej tmavej miesnosti bez okna. Boli tu len dvere, ktoré boli zavreté. Na sebe som stále mala šaty a opätky takže mi bola riadna zima. Neviem kde som, no viem, že som tu dlho. Neviem možno štyri hodiny možno menej a možno viac. Cítila som únavu no nechcela som zaspať. Nie tu. Moje telo si pýtalo vodu a jedlo, lenže aj keď som nič nejedla, len pomyslenie na jedlo mi dvíha žalúdok. Naozaj skvelé. Očividne som dostala nejakú virózu. Ešte aj hlava mi ide vybuchnúť. Musím vymyslieť ako sa odtiaľ dostať. Nemôžem tu len tak sedieť. Som predsa dcéra mafiána.

Bola som slabá, keďže som nič nejdela a ani nepila, no aj napriek tomu som sa postavila. Zhlboka som sa nadýchla. Tak mysli Leá, mysli! Áno! Mám to! Pozrela som sa na moje opätky a vyzula si ich. Pri úteku ich aj tak potrebovať nebudem, ale ten bastard má Soph. Ako ju zachránim? Najprv sa músim odtiaľ dostať. Šaty boli naozaj dlhé, tak som spodok odtrhla. Bolo to tažké, keďže to bola kvalitná a drahá látka, no nejako som to odtrhla, takže teraz mi siahali tesne nad kotníkmi.

Do ruky som vzala moje topánky a začala som búchať na dvere.

,,Hálo!"zakričím.
,,Je tu niekto?"
,,Otvorte prosím."

Nikto sa neozýval, tak som začala teraz búchať silnejšie.

,,No ták je mi zle otvorte!"opäť zakričím. Počujem kroky! Dobre Leá, tak teraz ideš na to. Postavila som sa tak, že keď dotyčný otvorí dvere ja budem za nimi. Počula som ako kľúčom otvorí dvere a klúčka sa pohne.

,,Čo kričíš ?"nahnevane dnu vojde holohlavý muž. A teraz!

Skočila som spoza dverí a opätkou mu vrazila do oka. On si hneď chytil miesto a v bolesti zaknučal. Ja som nezaostávala a pokračovala. Kopla som doňho na čo sa zvalil na zem.

,,Ty jedna...Ahh"nedokončil lebo som doňho kopla opäť. Hm dala som ho dole ako hrušku. Samozrejme, že som mu vzala zbraň a namierila som ju naňho.

,,Teraz budeš ticho ak nechceš zomrieť. Povedz mi kde som a daj mi kľúče!"stále mieriac zbraňou naňho mu poviem.

,,Toto ti neprejde ty suka."on si stále držal boľavé oko no vybral kľúče a hodil mi ich. Ja som si ich vzala.

,,Kde som?"spýtam sa ho.

,,V pekle."odpovie s hnusným úsmevom. Ja ho strelím do nohy, na čo opäť zakričí od bolesti.

Nemala som čas ani nervy na jeho vtípky, tak som to nechala tak a vyšla von. Dvere som samozrejme zamkla. Bola som na dlhej tmavej chodbe. Vyzeralo to, že som v podzemí. Na chodbe bolo asi 10 daľších dverí. Prehliadla som každé jedno, no Soph tu nebola. Do riti! Kde ju ten bastard drží? Porozhliadla som sa a vydala sa do prava. Bola som opatrná, môžu tu byť jeho chlapy. Po asi dvoch minútach chôdze som našla menšie schodisko. Táto budova bola stará a špinavá. Schodiskom som vyšla hore, kde boli jedne dvere. Za dvermi som už počula hlasy. No nie akoby boli za dvermi, ale niekde ďaleko. Pomaly som dvere otvorila a pozrela cez ne. Bola to ďalšia chodba. No táto už bola normálna. Na zemi bol mramor a na stenách obrazy. No stále to tu chátralo. Akoby tu roky nikto nebýval. Očividne sme v nejakom dome. Vyšla som nimi a stúpila na mramor. Keďže som mala holé chodidlá, striaslo ma od zimy. No pokračovala som. Keď chodba končila boli tu obrovské schody, ktoré viedli dole. No boli tu dve ďalšie chodby. Jedna vpravo a jedna vľavo. Hlasy, ktoré som počula išli zdola. Boli to múžské hlasy. Nevedela som ich rozpoznať.