Prišla som na svoju izbu ale došlo mi,že by za mňou mohol prísť a tak som si zobrala kľúče od auta a odišla z hotela. Nastúpila som do auta a veľkou rýchlosťou išla čo najďalej od hotela..nevedela som kam idem ale vedela som,že chcem ísť čo najďalej od Luka. Neuvedomovala som si,že som išla veľkou rýchlosťou a ešte som šlapla na plyn. To sa mi stalo osudným. Išla som až moc rýchlo..snažila som sa zastaviť no nešlo to. Predo mnou sa rútilo nákladné auto a ja som mala len jednu možnosť. Stočila som volant a narazila do stromu. Viac si nepamätám. Zobudila som sa pravdepodobne v nemocnici,keďže vedľa mňa stála žena celá v bielom. "Čo sa stalo ?" spýtala som sa a tá žena na mňa pozrela "Mali ste autonehodu" prosto povedala "Čo ? Ako ?" kládla som ďalšie otázky "Išli ste príliž rýchlo a narazili ste do stromu" pokojne mi vysvetlila. "Koľko tu som ?" znova som položila otázku "Týždeň ste boli v bezvedomí a teraz ste sa prebrali" vysvetlovala mi a ja som bola strašne zvedavá či za mnou aj niekto prišiel no bolo mi trápne sa to pýtať "Ehm..a bol tu počas toho ako som spala niekto ?" nesmelo som sa opýtala a sestrička sa usmiala "Boli tu vaši rodičia,vaša kamarátka Lucy a jeden modrooký blonďavý chlapec" odpovedala mi a ja som sa usmiala. "Váš priateľ ?" milo sa opýtala a ja som pokrútila hlavou "Bývali priateľ" s nechuťou som povedala a ona len prikývla.
Do izby vtrhla Lucy a objala ma "Konečne si sa prebrala" silnejšie ma objala "Au" zastonala som a ona sa odtiahla "Prepáč" ospravedlnila sa "V pohode" usmiala som sa a ona tiež. "Nechám vás samé" povedala sestrička a odišla. "Ako sa cítiš ?" spýtala sa ma Lucy "Dobito a čo ty ?" odpovedala som úprimne "Teraz keď si na tom lepšie tak super" povedala s úsmevom. Aj ja som sa usmiala a chcela vedieť aj niečo o Lukovi "A..ehm..ako sa má Luke ?" neisto som sa opýtala a netrpezlivo čakala na odpoveď "Keď sa dozvedel čo sa ti stalo tak bol zničený. A potom sem chodil každý deň a rozprával sa s tebou" odpoveda a ja som bola zaskočená "Vážne sem chodil ?" šokovane som sa spýtala a ona prikývla "Áno chodil..a určite príde aj dnes a bude rád,že si sa prebrala.." odpovedala a usmiala sa. "No..ale neviem či ho chcem vidieť ja" neisto som jej vysvetlila a ona sa zamračila "Prečo ? Stalo sa medzi vami niečo ?" šokovane sa vypytovala "Pred tou nehodou..sme sa rozišli" vysvetlila som jej a vybehla mi slza. "To som nevedela.." zosmutnela "Nemala si ako" uistila som ju.
Vtom do izby vošiel Luke a usmial sa "Ahoj" pozdravil zrejme mňa a tak som odzdravila "Ahoj" usmiala som sa a pokúšala sa sadnúť si. "Už pôjdem" povedala Lucy,usmiala sa na mňa a odišla. Luke si sadol na stoličku pri posteli a opýtal sa "Ako ti je ?" chvíľu som rozmýšlal čo mu povedať "Už lepšie" usmiala som sa a on sklonil hlavu "Prepáč" zrazu povedal a ja som bola zaskočená "Za čo ?" spýtala som sa ho a on sa mi pozrel do očí "Keby som sa s tebou len tak nerozišiel tak by sa to nestalo" vyčítal si to. "Nevyčítaj si to. Môžem si za to sama" namietala som no on pokrútil hlavou "Môžem za to z väčšiej časti ja" odmietal priznať,že to bola moja chyba "Tak to je pol na pol ok ?" usmiala som sa "Fajn" usmial sa a chytil ma za ruku "Myslíš,že mám u teba ešte šancu ?" spýtal sa s nádejou v očiach "Možno" pousmiala som sa a on tiež "Počkám si na áno" poznamenal a chystal sa odísť. "Ostaneš tu prosím ?" poprosila som ho on prikývol "Iste" sadol vedľa mňa na postel a ja som ho chytila za ruku. "Ďakujem" poďakovala som mu a on sa len usmial. Pomaly som zaspávala a cítila,že ma stále drží za ruku.
Keď som sa zobudila videla som ako Luke sedí na stoličke a spí. Bol strašne zlatý a keďže som nemala čo robiť tak som na neho len tak pozerala. Do izby vošla sestrička,prišla mi vymeniť infuzku a odišla. Vzala som si mobil,ktorý som mala položený na stolíku a pozrela koľko bolo hodín. Bolo 7:30 a ja som mala chuť ešte spať..otočila som sa na bok no do izby vošli moji rodičia "Nina! Sme tak šťastný,že už si v poriadku!" povedal otec a objal ma "Aj ja..ale pššt! Luke spí" ukázala som hlavou na spiaceho Luka a oni prikývli. "Cítiš sa dobre ? Nechceš ísť do lepšiej nemocnice ?" kládla mi otázky mama a ja som myslela,že sa z jej prehnanej starostlivosti zcvoknem "Nie..mám sa fajn" odpovedala som jej a v tom sa Luke zobudil "Dobrý deň" slušne pozdravil a moji rodičia sa na neho pozreli "Ahoj..ty si Luke však ?" vypytovala sa mama a on len prikývol. "Tak to si potom ty ten chlapec o ktorom nám hovorila Lucy" začala to rozoberať "Mama!" urazene som ju oslovila "Čo ?" spýtala sa tiež urazeným tónom "Môžete prosím odísť..chcela by som ešte spať" požiadala som ju o odchod no argumentovala "A čo Luke ? Aj on pôjde nie ?" prekrútila som očami a do toho sa už vložil otec "Poď Ally..necháme ju oddychovať" chytil mamu za pás a viedol z miestnosti.
"Takže vy ste o mne s Lucy kecali ?" opýtal sa s úškrnom Luke a ja som pokrútila hlavou "Nie! Fajn..tak možno" priznala som aj keď sme o ňom kecali skoro furt "Hm..verím ti" usmial sa a sadol si bližšie k posteli. Sadla som si a pozerala mu do očí "Vážne si tu celý čas bol ?" opýtala som sa ho a on prikývol "Bol som tu furt. A vravel ti ako veľmi ťa ľúbim" povedal a ja som sa začervenala. Pomaly som sa k nemu približovala až som ho pobozkala "To bolo čo ?" hlúpo sa opýtal a ja som sa usmiala "Odpoveď na tvoju včerajšiu otázku" vysvetlila som mu a on si spomenul.
