Emily Watzil

Kto som?

Stála som uprostred tmavej miestnosti. Bola som figúrka, ktorá nikoho nezaujíma. Izbou sa rozliehal plač. Detský plač, plač malého nevinného dieťatka. Nevedelo utiecť, nevedelo sa hýbať. Bolo hladné a bola mu zima. Veľké modré očká upieralo na mamu. Na osobu, ktorú ľúbilo najviac na svete. Plakalo viac a viac. No mama nevstala, nevzala malé do náručia, neutešovala ho. Sedela. Na tvári sa jej lepili vlasy k slzám. V ruke držala žiletky. Z rúk jej vytekala tmavá krv. Dieťa plakalo viac a viac. Volalo na pomoc, no nikto neprišiel. Mama si ľahla. Čakala na smrť pri svojom jedinom dieťati. Na zemi boli rôzne tabletky, alkohol, drogy. Posledný krát sa pozrela na svoju dcéru Emíliu. Na jej krásne oči a bacuľatú tvár. Obe boli zúfalé, plakali. Obe umierali. V Emily zomrelo niečo cenné, čo by malo mať každé dieťa. V jej matke zomrelo odhodlanie prežiť a zbaviť sa závislosti. Skončila. Vzdala sa.Všetko som to pozorovala ako tretia osoba, pritom som ja Emily a moju mamu som navždy stratila. ,,Emily, vstávaj! Emília!" Strhla som sa zo sna, spotená a roztrasená. Úlomky spomienok akoby sa mi vryli do hlavy, ako maličké črepy skla. Obzrela som sa, zmätená, so slzami v očiach. ,,Emily? Je ti dobre?" pýtala sa ma to moja nevlastná sestra. Dcéra mojej adoptívnej matky. Bola o dva roky mladšia (mala 14), blond kučierky jej padali na plecia. Pozerala sa na mňa so strachom v hnedých očiach. Pochopila, že to bol sen o mame a objala ma. Chcela som jej povedať, že mi je dobre, no v hrdle som malá sucho a jej objatie sa mi páčilo. Bola to moja najväčšia podpora. Do vlasov mi šepla, že raňajky sú na stole, no mne sa nechcelo jej teplé náručie opustiť. Keď sa odtrhla, znova som pocítila chlad a prázdno zo sna. Usmiala sa a odišla z mojej izby. Dnešok bude veľmi zaujímavý, povedal som si s trpkosťou a bolesťou hlavy a rukou si prebehla cez dlhé, tmavé vlasy.