Emily Watzil

Úsmev

,,Ahoj, ja som Emília Watzil. Emily" predstavila som sa a podala jej ruku. S úsmevom gesto zopakovala ,,Angela. Angie Collar". Tak, super.. Neviem, ako ju tu mám zaučiť, ale toto dievča sa mi pozdáva. Možno som tu predsa len našla mimo namyslené kravky niekoho ako ja. Ale čo ak nie? Možno odznaky nič neznamenajú.

Po veľmi tichom a kľudnom vyučovaní som sa pobrala, ako každý deň, rovno domov. Bola som pár krokov od školy, keď ma fučiaca Angie dobehla, s iskrou v očiach a šibalským úsmevom ,,Emily? Nešla by si mi ešte niečo ukázať? Veď vieš, tu v meste. Nedávno som sa prisťahovala a nepoznám to tu a tak... nešla by si so mnou?" prosila. Prikývla som a rýchlo napísala smsku pani Watzil, aby som nevyvolávala zbytočné konflikty. Ani som nečakala na odpoveď, premýšľala som, ako Angelu otestovať prechádzkou po meste. ,,Taaakže. Čo máš rada? Čo by si rada videla?" nadhodila som. Zamyslela sa, ale pohotovo odpovedala ,,myslím, že si si môj ruksak všimla. Nemáte tu metalshop? Alebo niečo podobné?" uškrnula sa.  ,, asi pol hodina odtiaľto, blízko parku" odpovedala som. Má u mňa jeden malý, bezvýznamný bod. Celú cestu sme sa rozprávali o sebe.. Angela sa často sťahuje. Má tri sestry, dvoch bratov a psíka. Veľký dom pri pláži.. A rada maľuje, hrá na gitare.. Ja som o svojej rodine moc nevravela, len o adoptívnej matke a veľkom dome. Smrť matky je aj po toľkých rokoch bolestivá.

,,Taaaak, tu to je" rukami som ukázala na malý domček. Ľahko sa to dá prehliadnuť. Väčšina ľudí o ňom ani nevie, ale mne neunikol. Angie otvorila dvere, no mňa pustila ako prvú. Veľmi dlho sme si len obzerali tričká, prstienky, náramky, opasky a zlatého predavača, ktorý púšťal pesničky. Žiadne rádio. Vydržala by som tu hodiny. Angela niečo zbadala, vzala to do rúk a šla zaplatiť. Ja som nič nechcela. Teda, skôr som nemohla. Za prvé, páni Watzil by ma zabila, za druhé, nedostávam skoro žiadne peniaze. Angela bola dlho pri pokladni a s predavačom si niečo šepkali, no keď konečne skončili, chytila ma za ruku a vytiahla z obchodu. Bežala so mnou cez park, zastala až pri hojdačkách. Smiali sme sa, rozprávali a hojdali. Keď rýchlo ubehlo zopár hodín, sadla som si k Angele do trávy. Bola zima, v parku už nikto nebol. ,,Dnes som si to užila, je tu krásne" zhlboka sa nadýchla vzduchu s chuťou višňového kvetu. Súhlasne som prikývla. ,,Už by som mala ísť domov." postavila som sa na odchod. ,,počkaj!" povedala nervózne. Otočila som sa k nej. Objala ma. Potom sa odtrhla a zahľadela sa mi do oči. Podlomili sa mi kolená, mala tak prenikavé oči.. Chytila mi ruky. Zacítili som niečo studené a kovové. Usmiala sa. Pobozkala ma. Vášnivo a romanticky. Od prekvapenia som sa nemohla nadýchnuť. Potom utiekla. Pozrela som sa, čo mi nechala v ruke.. Prstienok, zjavne nie moc lacný, na ktorom bolo podomácky vyryté 'your smile