Hello stalker. [Sk]✔️

Kapitola 32.

Kayden
Gabriel

Došiel som do nemocnice a sestrička ma naviedla kam mám ísť. Slušne som zaklopal a vošiel. Hneď mi pohľad padol na sediaceho Gabriela. ,,Čo sa stalo? Si v poriadku?" Spýtal som sa okamžite a došiel k nemu. ,,Len som zle dopadol." Zamrmlal a odvrátil pohľad. ,,Gabr..." ,,Načo si sem prišiel?" Zarazil som sa a pozrel prekvapene naňho. ,,O čom to hovoríš? Si môj priateľ. Prišiel som sa uistiť, že si v poriadku." O čo mu ide? Vadím mu tu snáď? Sklonil som pohľad a odstúpil. ,,Povedal som ti do telefónu, že som v poriadku, tak na.." Nedopovedal kvôli slziam v mojich očiach. Nedokázal som ich totiž zastaviť. Nechcel som ho naštvať, chcel som mu naopak urobiť radosť.

Do riti! ,,Kay, mrzí ma to. Nechcel som ťa vystrašiť." Povedal som opatrne a chytil ho za ruku. ,,Som rád, že si prišiel, no nechcem aby si ma takto videl. Nechcem aby si sa o mňa alebo nedajbože bál mňa. Milujem ťa." Povedal som a potiahol ho k sebe do objatia. Cítil som na ramene jeho slzy a tak ho začal hladkať. ,,Len... som myslel... že sa hneváš..." Zakňučal. ,,Nikdy sa na teba hnevať nebudem. Nech urobíš čokoľvek. A už vôbec nie za takúto hlúposť. Len nechcem aby si mal zbytočné starosti. To je všetko. Prosím odpusti mi. Som hlupák." Zašepkal som mu do uška a dal mu naň malú pusu. Už viem aký je na ne citlivý.

Ale notak! Prečo to vždy urobí keď ho objímam? Zčervenal som a odtiahol sa. ,,Môj roztomilý priateľ." Zašepkal a pritiahol si ma do bozku. Znovu som sa zmýlil. Teraz to nie je ako predtým. Nemusím sa báť robiť vlastné rozhodnutia. Vydýchol som si a pozrel mu do očí. ,,Nechcem aby si vo mne videl svojho bývalého. Nechcem byť ako on. Budem ťa milovať a chránil za každú cenu. To ťa uistujem." Jeho slová ma zahriali pri srdci a tak som sa vrátil späť do jeho objatia. ,,Milujem ťa Gabriel. Z celého svojho srdca ťa milujem." Jeho ruky ma pevne no zároveň opatrne držali pri sebe. Ako môže mať tak kurva dobrú hruď. Stále by som na nej bol. A tie ruky? O môj ty bože. Koho si mi to do života poslal? Alebo sa to mám spýtať satana? Lebo toto nie je možné. Výzor úžasný. Telo dokonalé. Hlas taky, že by som sa z neho dokázal urobiť. Dobre... toto bolo mega divné. Prečo sakra myslím na takéto veci? I keď popravde... naše prvé v nemocnici? Fuj... hnusná predstava. Som sakra divný.

Kay vyzeral byť vo svojom vlastnom svete. Zostal pri mne až kým neprišli moji rodičia. Hovorili Kayovi, že tu môže zostať, no on stále opakoval niečo v zmysle, že by len zavadzal. Neviem kde zobral takú kravinu ale tak dobre. ,,Ja som ti to hovorila. Hovorila som, že ten volejbal nie je najlepší šport." ,,Mami, prosím upokoj sa. Nie je to nič vážne. Navyše zraniť sa môžem pri každom športe. Že je to tak oci?" Otec však nevyzeral, že by so mnou nejak súhlasil. Práve naopak.

~o mesiac neskôr~

Prešiel mesiac a ja som dokázal ako tak chodiť. Síce si to vyžadovalo veľa rehabilitácie a časté návštevy lekára, bolo to už oveľa lepšie.

Gabrielov stav sa zlepší. Za čo som moc rád. Ak mám pravdu povedať, moje telo každý deň ovládal strach. Neviem si predstaviť jediný deň bez neho. Moc mi záleží na tom aby bol znovu v poriadku. Viem ako moc miluje volejbal a stále ho uistujem, že ho ďalej bude môcť hrať. I keď on v to už veriť prestal. Sme spolu stále častejšie a častejšie. Naši rodičia a surodenci si tiež veľmi rozumejú. ,,Prečo ten úsmev?" Spýtal se Gab a ďalej sa mi hral s vlasmy, zatiaľ čo ja som mu ležal na nohách. ,,Cítim sa dobre. Predstavujem si našu spoločnú budúcnosť." Otočil som hlavu hlavu na mňa a aj on mi venoval jeden z tých príjemne hrejivych úsmevov. ,,Vážne. Tak mi prezraď. Ako vyzerá? Ako si to predstavuješ?" ,,No.. budeme bývať v dome. Mohol by mať dva poschodia. A bez povaly a bez pivnice." Oboznámil som ho so základmi.

,,Ty by si mal obmedziť pozeranie tých hororov." Obaja sme sa zasmiali. Kay mi dáva svetlo do života, keď to jedno zhaslo. Ak mám pravdu povedať, keď je so mnou, nemyslím na to. Volejbal bol niečo čo ma udržiavalo šťastným, no teraz mám mojho priateľa, ktorý so mnou už plánuje budúcnosť. Bez volejbalu prežijem, ale bez Kaya? Za chvíľu navyše bude oslavovať 18 narodeniny. Chcem to sakra moc udržať v tajnosti ale neviem či sa mi to podarí. ,,Pokračuj." ,,V dome budeme mať.. počkať... veď som ti to minule hovoril!" Zasmial som sa. ,,Ja viem. Ale milujem tvoj hlas a chcel som aby si niečo hovoril." Usmial sa a posadil. Obkročmo si na mňa sadol a pozrel hlboko do očí. ,,Môžem sa ti zdôveriť?" Spýtal sa opatrne. Ruky som mu obtočil okolo pása a on mne okolo krku. ,,S čímkoľvek a kedykoľvek. Som tu pre teba nech sa deje čokoľvek." Usmial som sa a venoval mu rýchlu pusu. Potom som ho nechalnech mi povie čo ho trápi. ,,Chcel by som to."

...
Iiiiiiiii

Stihla!

Číňania sa prekonali a nápady priniesli

Každopádne zajtra začína škola, takže kapitoly neviem ako na tom budú

Mrzí ma to

A držím palce každému kto sa ako ja zajtra vracia naspäť do tej hnusnej budovy s odporným starými ľudmi a pár kamošmi

Zatiaľ vsjo

Papa