Hello stalker. [Sk]✔️

Kapitola 6.

Kayden

Ráno som sa zobudil až moc skoro a hneď skontroloval telefón. Žiadna správa...trochu som posmutnel. Žeby sa naozaj urazil kvôli tej prezývke a zablokoval by si ma? Nie.. to by neurobil. Síce.. nepoznám ho natoľko aby som vedel čo urobí a čo nie. Nakoniec som len tak blúdil po sociálnych sieťach, dokiaľ nebol čas na vstávanie. Obliekol som sa, vzal si veci a šiel dole. Hlavu som mal sklonenú a bol natoľko zabratý myšlienkami na stalkera, že som vôbec nevnímal okolie. Začal som až, keď moja hlava dostala od otca mierny pohlavok. ,,Prosím?" Spýtal som sa okamžite. ,,Odchádzame." Povedal a ja som rýchlo prikývol. Spoločne s Ritou sme nastúpili a otec nás odviezol až k škole. Celú cestu som mlčal a aj keď som došiel k ostatným, tak som bol ticho. To sa však každému zdalo podozrivé, no nemali moc času na výsluch. Škola sa začala a jediný kto ma otravoval bol Nathe, ktorý mi ani po 4 hodinách ignorovanie nedal pokoj a MUSEL DO MŇA PICHAŤ TÝM SPROSÝM PEROM!!! ,,Čo chceš?!" Zavrčal som naňho podráždene, keď do mňa po 158krát pichol. ,,Čo ti je? Prečo si taký toxický?" ,,Nie som toxický. To ty do mňa od rána picháš." ,,Tak prepáč. Len chcem vedieť, čo môjho najlepšieho kamaráta trápi." Potichu som si povzdychol. ,,Stalker mi neodpisuje.." Zašepkal som. ,,Ja som vedel, že budeš smutný, keď ti neodpíše. Ja som ti to hovoril." Pretočil som očami. Zazvonilo a my sme sa vybrali na poslednú hodinu. Po ceste mi však zavybroval mobil a ja som okamžite pozrel kto píše. Usmial som sa, no rozhodol sa, že mu odpíšem až neskôr. Nech vie aké to je. Začala sa chémia a ja som si ako vzorný žiak zapisoval poznámky. Pani profesorka nám oznámila, že na budúcu hodinu budeme robiť pokus. Nenapadne som sa naklonil k Nathovi. ,,Dávaj si pozor, nech si opäť nespôsobíš nejaké zranenie." Zašepkal som. ,,Áno, áno. Stalo sa mi to raz." ,,Prepáč, ale aj tak do teraz nechápem, ako si si rozbil hlavu a spôsobil popáleniny po celej ruke." ,,Mám aj ja začať vyťahovať čo všetko čo sa ti stalo a ja tomu nechápem?" ,,Nie, to nemusíš." Povedal som okamžite a posadil sa normálne. Počul som Nathov tichý smiech a profesorkyn prísny hlas, na čom sa zase zabávame. Rýchlo sme sa ospravedlnili a už len s malými úsmevmi v tichosti počúvali. Nakoniec sa to skončilo a my sme sa opäť naplno rozosmiali, aj keď sme na to normálny dôvod nemali. Rozprávali sme sa, pri tom sa samozrejme smiali tak nahlas, že sa po nás každý obzeral. Vošli sme do miestnosti a aj tam sa na nás upreli všetky pohľady. Opäť sme s Nathom vybuchli a len tak tak sa udržali na nohách. Úprimne som nemal ani tušenie na čom sa tak smejeme a rovnako vyzeral aj Nathe. Keď však do miestnosti vošiel Marc, okamžite sme sa narovnako a stíchli. Tento raz vybuchli všetci ostatný a my sme sa chceli fakt moc udržať, no ten Marcov nechápavý pohľad bol na nezaplatenie, takže sme to nevydržali. Nakoniec sme sa ako tak ukludnili a pozreli naňho. ,,Môžem ti nejak pomôcť?" Spýtal som sa stále s úsmevom a Nathe sa oprel o stenu vedľa mňa. ,,No.. vlastne by som si na chvíľu potreboval požičať Avu." Povedal opatrne. ,,Ale vrátiť." Usmial som sa. Ava s ním vyšla na chodbu a ja som sa posadil. Vytiahol som mobil a znovu sa usmial nad jeho správou.

Dedo stalker😊:
Prepáč mi to, musel som niečo neodkladne vybaviť. Prepáč mi🥺už sa ti budem naplno venovať

Kayden Bell:
Vážne?

Dedo stalker😊:
Áno, prisahám

Kayden Bell:
Asi tu budem veriť...

Dedo stalker😊:
To by si mohol

Kayden Bell:
A vieš, čo by si mohol ty?

Dedo stalker😊:
Tak to naozaj netuším

Kayden Bell:
Povedať mi svoje meno

Dedo stalker😊:
Prepáč, ale to asi neurobím