S láskou tvoj hokejista.

10.

Filip mi ale venoval jeden z pohľadov, ktorým som nie tak úplne rozumela. Ani som sa nestačila spamätať a do šatne vpálil ich tréner.
"Dobrý..." Zaznelo od chalanov zborovo.
-"Čaute, tak so sa to tu deje ? Prečo ste ma sem ťahali ?"
" Noooo, pán tréner " ozval sa Adam nesmelo, " máme na vás prosbu. Teda vlastne na vás a na celý realizačný tím. Tuto Klára je fotografka..." V tento moment som ostala ako čajom obarená. Ešte nikdy ma tak nikto nenazval. "... Aaaa my nemáme klubového fotografa..."
-" Takže by ste ju chceli ako fotografku, tak? ... Chlapci..  veľmi rád .. " to už hľadel na mňa a podával mi ruku. "Teší ma, Peter. Kľudne mi tykaj." Tento raz som už bola červená ako paradajka... Netyká si ani so svojimi zverencami, takže toto bola obrovská česť.
-" Teší ma, Klára."
Obrátil sa ku chalanom so slovami "Klárinu prácu sledujem už niekoľko mesiacov" ..prosím?! "a už dlhšie sme s manažérmi uvažovali nad tým, že by sme ju oslovili. Nebudem tajiť to, že sa poznám s jej ocinom, od ktorého o nej vlastne viem. 
A preto.." venoval mi ďalší pohľad , prebehol tým istým pohľadom po chalanoch a späť sa vrátil ku mne.
"By sme boli naozaj radi, aj by sme mohli do tímu prijať tak talentovanú osobu, ako si ty Klára. Čo na to povieš?"
-" Ja no..." Mala som oči plné sĺz, pretože o tomto som vždy snívala. Aby ma oslovil niekto ' veľký ' na spoluprácu. "... Nemám slov a s radosťou by som to prijala, no ... "  Pohľad mi spadol na gumenú podlahu a slzy šťastia sa razom premenili na tie smútku. "... Naši sa chcú znova sťahovať aaa.. vyzerá to tak, že budem musieť odísť tiež. "
"Viem o Tom a ak by si teda súhlasila s našou ponukou, tak by som s nimi hodil reč, čo na to povieš?"
-" To by som vám .. teda ti .. bola neskutočne vďačná. "
"Dobre teda, tak sa za mnou zastav zajtra po škole, čo ty na to? Prichystám zmluvu a dohodneme detaily. Číslo nájdeš na dverách mojej kancelárie, tak si ho len opíš a aj by niečo, tak mi zavolaj. Ja musím ísť ešte niečo vybaviť, tak sa tu nepozabíjajte..." pozrel prísnym pohľadom na svojich zverencov a po chvíli už s úsmevom zmizol vo dverách. Nechápala som, čo sa to presne udialo.

"Hej Lar, nechceš ísť na chvíľu na ľad?" padla otázka mojim smerom. 

-"Jasné, rada. Pridá sa niekto?"

"Idem nám pre korčule a môžeme ísť." -ani som to nestihla zaregistrovať a Majkyho už nebolo.

Niektorí chalani odišli do posilky. Len Adam s Filipom a Brettom si obuvali korčule a popri tom sa chichotali na nejakej fanúšičky, ktorá im všetkým vypisuje.
No hahaha ... Nech si Oni skúsia predstaviť, že sa im páči nejaké roztlieskavačky alebo čo ja viem. Určite by robili všetko pre to, aby im dali čo i len videné. Alebo teda pardón... Im, ako hokejistom by sa to teda uuuuurčite nestalo. Veď ich baby žerú... Ach..
Je pravda, že možno práve závidím tým dievčatám, ktoré majú ich pozornosť, noooo prakticky od dnes... Som ich fotografka. Takžeeeeee kto je víťaz ? Hehehe.
Už som sa len v duchu zasmiala. Medzi mojimi úvahami prišiel Majky s korčuľami a ja som sa rýchlo obula, keďže chalani už stepovali pri dverách.

Rozhodla som sa, že dnes ich nechám troška machrovať. Stále som dobiedzala, aby sa predviedli a aby ukázali to najlepšie, čo je v nich. Veď predsa nenechajú sa zahanbiť obyčajnou babou. Lúzri.
Po dlhých minútach vzal Filip puky a začal si len tak strieľať na pomyselnú bránku. Z toho korčuľovania som bola dosť zadýchaná, keďže som sa snažila chytiť Adama, ktorý bol .. no .. rýchlejší a obratnejší ako ja, takže mi vždy utiekol. Šla som si teda sadnúť na striedačku a pozorovala som chalanov na ľade.
Musím uznať, že im to ide naozaj dobre. Bodaj by nie, keď sú to prvoligový hokejisti. Už ani neviem, nad čím som rozmýšľala. Bola som dosť zahľadená do blba, keď som začula ranu na mantinel a už som sa len kryla.
"Hahahaha, I got you!" Rozosmial sa Vráťte a už som len počula hlasný smiech všetkých chalanov.
-"No hahaha! Ste vy normálny ?! Mohla som dostať infarkt!" môj zhrozený pohľad bol asi dostatočný, keďže sa mi Bratt ihneď ospravedlnil.
Hneď som sa postavila a šla sa ďalej korčuľovať.
Po pár minútach sa na striedačke začali mihať krasokorčuliarky, tak sme usúdili, že asi by bolo fajn už konečne zliezť z ľadu. Je pravda, že mi už začínala byť zima.
Keď sme sa dotrepali do šatne, ešte stále smejúc sa na Filipovo, ktorý sa pred pár minútami kvôli Adamovi kvalitne vytrel  na ľade, sadla som si a vyložila nohu s korčuľou na Majka. Ten sa na mňa len ironicky pozrel a zhodil moju nohu dole.
Ach jaj, tak zasa je to na mne. Žiadne romantické rozviazanie korčule ani nič podobné. Čo vlastne čakám ... Veď je to môj najlepší kamarát a nie nejaká láska. Teda je to láska, lebo keby som ho nemala rada, tak to nie je môj najlepší kamarát, ale chápeme sa...

Horko ťažko som sa vyzula a už sme stáli za štadiónom a lúčili sa s chalanmi.
"Tak čo princezná? Spokojná?"
-" Jaaaaa, no .. nejako tomu stále nemôžem uveriť. Moja hlava ešte asi potrebuje pár hodín na spracovanie, ale ... Už teraz som neskutočne vďačná. Také čosi... O takom niečom sa mi ani nesnívalo, že by sa mohlo stať. Ďakujem ti."
"Hehe, taaak máš čas si to ešte do zajtra rozmyslieť! Hehh! Ale nemáš za čo Lar... Som naozaj rád, že to vyšlo a hlavne ... Nečakal som, že ťa tréner pozná."
-" Nooo veru, nie si jediní prekvapení! Tiež tomu nerozumiem. Ale verím, že to našich presvedčí a že budeme moc ešte ostať. "
"To teda dúfam, bola by to naozaj škoda a so všetkou úctou... Boli by hlúpi, ak by sa chceli aj napriek tomuto presťahovať."
-"Hej, to by veru boli! "
Ďalej sme už len v tichosti pokračovali smerom domov. Medzi časom sa už zotmelo a z toho nič nerobia som bola celkom unavená.
-"Tak ti ešte raz ďakujem za všetko aaaa..."
"Aaa zajtra som tu ako na koni. Vezmem ťa do školy a ak budeš súhlasiť samozrejme... Zviezol by som ťa potom na zimák za trénerom. "
-"Ďakujem ti ! Naozaj veľmi !!!"
Poriadne som ho pred autom objala a už som si to len namierila dnu. Pozdravila som našich a šla rovno do sprchy. Nezdalo sa to, no bola som celkom spotená po Tom ľade.
Ach, už to len nejako povedať rodičom....