„Daj z nej tie hnusné paprče preč!" započula som ako zakričal, mne dosť známy hlas. „inak čo?" spýtal sa slizko ten hlas čo ma stále obchytkával. Chcela som sa brániť no nešlo to. Po lícach mu tiekli slzy. „inak toto!" zrazu ho odo mňa odtiahol a začal ho biť hlava nehlava. Zrútila som sa na kolená a schúlila sa do klbka. Nemala som na nič silu. „Daisy.." ozval sa pri mne ustaraný hlas. „H-Harry." Vysúkala som zo seba pomedzi plač. „už je dobre." Šepol a vtiahol ma do objatia. Momentálne mi bolo sakra jedno, že ho neznášam. „poďme odtiaľto." Povedal po chvíli a pomohol mi postaviť sa na nohy. Celá som sa triasla a keby ma Harry nedrží už som dávno na zemi. Pomohol mi nastúpiť do jeho auta a zavrel dvere. O chvíľu sedel aj on na strane šoféra a pozrel na mňa. „nebolí ťa nič? Všetko je v poriadku?" ustarane sa na mňa pozeral a pohladil ma po líci. Vážne sa na mňa pozrel ustarane? Nechala som to pre istotu tak a prerývane som sa nadýchla. „myslím... myslím, že áno.." odpovedala som mu a sklonila hlavu. „dobre.." šepol a naštartoval auto. O chvíľu sme už boli na hlavnej ceste. Chvíľu sme išli až sme sa ocitli v bohatej štvrti. Jemne som sa zamračila, pretože tu nebývam. „Harry, ale ja tu nebývam." Nechápavo som naňho pozrela. „ja viem... ale nenechám ťa v tomto stave samú. Ideš ku mne.." odpovedal mi pohotovo a preradil rýchlosť. „ale..." chcela som namietať no zastavil ma tým, že mi skočil do reči. „proste.. to tak bude.. nenechám ťa samú doma! Skončil som." Povedal pevne a začal parkovať. Porazene som si povzdychla a poobzerala sa. Stáli sme pri luxusnej bytovke. Harry vypol motor a spolu sme vystúpili. „poď." Jemne sa usmial a spolu sme vošli do tej bytovky. V tichosti sme vyšli na posledné poschodie a Hazz otvoril dvere. „nech sa páči." Usmial sa a ja som s jemným úsmevom vošla. Na to, že je chalan mal tu pekne čisto. „urobím ti.. hm čaj? Kávu? Alebo si prosíš minerálku alebo len vodu?" vošiel do kuchyne a ja som ho nasledovala. „čaj ak by sa dalo." Odpovedala som mu a porozhliadla sa po miestnosti. Mal to tu pekné. Všetko ladené do bielo - čierna. „dobre... môžeš ísť do obývačky, hneď som tam." Otočil sa a venoval mi jemný úsmev. Zmätene som prikývla a otočila sa. Prešla som za roh a tým pádom vošla do priestrannej obývačky. Otočila som sa a predo mnou stálo veľké okno čo sa tiahlo po celej stene. Bol to krásny výhľad. Prešla som bližšie k oknu a porozhliadla sa. Krásny výhľad na celý Londýn. Videla som Big Ben, London Eye, proste všetko pekne vysvietené nakoľko bola už tma. V obývačke som nezapaľovala. Pozrela som sa na hviezdy a jemne sa usmiala. „páči sa ti výhľad?" ozval sa pri mojom uchu Harryho hlas. Mykla som sebou, lebo som sa zľakla. „áno." Odpovedala som mu šeptom a v tom pocítila na mojich bokoch jeho dlane. Neviem prečo, ale prišlo mi to príjemné. „Harry.." šepla som a chcela sa odtiahnuť. „nehovor, že sa ti to nepáči." Prehovoril jeho chrapľavým hlasom. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Na mojej pokožke sa objavila husia koža. „Ja..." odstúpila som od neho. „Harry prečo to robíš?" šepla som ublížene. „robím čo?" nechápavo sa zatváril. „toto všetko.. najprv si na mňa ale, že sakra odporný, potom ma pobozkáš, zoberieš do kina a teraz toto.." zvýšila som trocha hlas, lebo som bola z tohto zmätená. „Daisy..." začal no skočil mi do reči. „zahrávaš sa so mnou?" hlesla som a moja zamračená tvár sa zamračila ešte viac. „nie.." odpovedal mi a pohladil ma po líci. „tak potom čo odo mňa chceš?" vôbec som ho nechápala. Neviem čo si mám o tomto celom myslieť. „chcem od teba šancu.." zahľadel sa mi hlboko do očí.
"Šancu na čo?" jeho pohľady som mu poctivo oplácala.
"Šancu na to aby som ti dokázal, že nie som taký ako si myslíš" nič nenaznačovalo, že by si robil srandu. Páčila sa mi myšlienka na milého Harryho. Áno páčila!! A pracdupovediac to je to čo ma najviac desilo. To že by sa mi dokázal dostať pod kožu. To,že k nemu necitim takú nenávisť ako som si naivne nahovárala. Tento kučeravý chlapec s prenikavým smaragdovým pohľadom sa mi pomaly ale iste dostáva čo raz viac pod kožu. A horšie na tom je,že neviem ako z toho von. Bojím sa pocitu,že jedného dňa mi to prerastie cez hlavu a ja sa už z toho nevymotám. A preto by som si ho mala držať ďalej od tela. Sama vieš,že to nechceš a je to nemožné. Bohužiaľ sa zase ozvalo moje podvedomie a ja som musela priznať,že má pravdu. Ale na dnes toho bolo na mňa veľa.
"Harry, a-si by s-som mala ísť" koktavo som povedala,otočila sa a bezslova odišla.
**
Ležím na posteli a hľadím do stropu. Od kedy som prišla, prešli asi dve hodiny. A ja niesom ešte ani prezlečená ani odličená.
Na nič iné som nemyslela len na to ako som ho tam nechala stáť. Bez jediného vysvetlenia. Bez odpovedi na jeho otázku, na ktorú čakal. S nechápavým pohľadom. Kto vie ako sa cítil keď som len tak odišla a nechala ho zmäteného. Od vtedy sa mi pokúšal dovolať každých päť minút. Lenže ja som nedokázala robiť nič iné ako rozmýšľať nad tým či to myslel vážne. Premietala som si jeho tvár a hľadala známky pobavenia ale nič také som nenašla. Že by bol vážne iný, tak ako hovoril?! Mám mu dať tú šancu, ktorú tak veľmi chcel?! Tak na toto nepoznám odpoveď. Takto to už nejde, musím niečo robiť lebo sa zbláznim. Postavila som sa z postele a išla si dať sprchu. Tá ma vždy uvoľní... Po sprche som sa rozhodla uhasiť svoj hlad a preskúmať chladničku. Ako sa hovorí nasleduj svoje srdce. No a mňa to moje doviedlo do chladničky. Čo už narobím? Hlad sa nedá odložiť.. Hmm, čo by som si dala? Jogurt? Nie, na ten som až príliš hladná. Cerealie? Nie, to si dám na raňajky. Toasty? Bingo, na tie mám chuť!! Spravim si zapekané. Keď si pomyslím na ten vytekajúci syr.. Hmm, slinky sa mi zbiehajú. Môj žalúdok mi potvrdí dobrú voľbu keď vydá neidentifikovateľný zvuk.
**
Pooblizujem si všetky svoje prsty aby ani kúsok syra a toastov nevyšiel na zmar.
Boli výborné. Myslím,že odteraz sa budem riadiť heslom: že to čo si sám urobíš, chutí najlepšie. Moje myšlienky vyrušilo otváranie dverí. Liam!!
"Som domáa" zakričí na celý dom.
"Nehovor" prekrútila som nad ním oči.
"Ale sestrička, čo si taká?" chytí ma okolo pliec.
"Že sa aj ukážeš, sa môžeš aj nasťahovať ku Danielle, aj tak sem chodiš len prespávať" hrala som sa na urazené decko.
"Ale to nie je zlý nápad, idem jej to hneď zavolať."
"Héj, nerob si zo mňa srandu." buchla som ho do ramena. On sa chytil za postihnuté miesto a vydal zo seba hraný bolestivý ston. Len som pokrutila hlavou a odišla do mojej izby. Keď som dopadla na posteľ, prišla na mňa únava a onedlho som sa už poberala do ríše snov. Plných Harryho.
Taak a máte tu ďalšiu časť.
Len ste nás sklamali pri minulej časti. Žiadny komentár? Nevadilo by keby to bola len kritika ale ľudia prosíme vás, vyjadrite svoj názor.
No nevadi, dúfame že sa to zmení.
Love youu:**
Hope you like it!!
Bounty&Bubu ❤❤
