*O mesiac neskôr*
Mesiac je už Liam u Dani. Je tu smutno. Dom je skoro prázdny a ja sa tu nudím. A navyše sa k tomu pridali aj depresie. Nemôžem.... nemôžem dostať z hlavy Harryho. Ak sa pýtate či som mu to povedala, tak nie. Bojím sa že ma odmietne a vysmeje sa mi. A tak ho ignorujem.. Ignorujem ho už mesiac.. Dlhý mesiac sa snažím odpútať od jeho neskutočne krásnych očí ale márne. Vždy si spomeniem na ten jeho úsmev a už som v tom zase. Čím viac sa snažím zabudnúť tím väčšia je moja láska k nemu. Sedím zatvorená v izbe a stále plačem.
Na mojich dverách sa zase ozve klopanie ako každý deň. Či už je to Liam alebo Dani.
"Dais, otvor tie dvere prosím, už si tu mesiac zatvorená, skoro nič neješ, bojím sa o teba!!" na jeho hlase bolo jasné že už bol zúfalý.
"Nie, Liam ja už to nezvládam " zase som sa rozplakala. Som hrozná citlivka.
"Daisy ale my ti chceme pomôcť, sama to nezvládneš!! Poď aspoň niečo zjesť!!prosím, urob to pre mňa" no dobre, mala by som už so sebou niečo robiť.
*Liamov pohľad*
Daisy mi tento mesiac robí starosti. Je celé dni zatvorená v izbe a nič neje. Aj Dani je už z toho zúfalá. Musíme jej nejak pomôcť. Musím sa porozprávať s Danielle.
***
Po hodinovom rozhovore sme sa s Dani rozhodli, že sa nasťahuje k nám. Daisy tam nemôže byť sama. Rodičia stále pracujú a skoro nie sú doma. Bojím sa, že si niečo spraví.
**
Stojím pred izbou Daisy a čakám kedy mi otvorí dvere. Po chvíli som započul zvuk odomkýnania zámky. Spoza dverí vykukla strapatá hlava Daisy. Pod jej očami boli fialové kruhy a jej oči boli červené od plaču.
"Daisy, chvalabohu, toto nám nerob, nemôžeš sa zatvoriť na mesiac do izby aby sme o tebe skoro ani nevedeli." vyčítavo ale aj so strachom som sa na ňu pozrel.
"Prepáč Liam" pozrela sa na zem.
"Je ti odpustené ale už budeš poriadne jesť a nebudeš plakať do vankúša!!"
"Dobre, pokúsim sa." pokúsila sa usmiať ale veľmi jej to nešlo.
**
Zišli sme dolu do kuchyne kde Dani chystala obed.
"Pozri sa koho som priviedol."
"Ahoj Dani" nesmelo sa je pozrela do očí.
"Bože Dais, vieš ako som sa o teba bála?" čudoval som sa že ju ešte nerozpučila.
"Poď urobila som lasagne, a nepohneš sa odtiaľto do kým všetko nezješ!!" musel som sa usmiať pretože keď sa Dani snažila byť prísna bola strašne zlatá.
"Dobre, sľubujem, že zjem všetko!!" zdvihla dva prsty a tým to odprisahala.
Sadla si za stôl a podoprela hlavu. Zadívala sa na jedno miesto. Povzdychol som si. Vyzerala vážne zničene. "Daisy... aspoň mi povieš čo sa deje?" Postavil som sa pred ňu. "Nič.." odpovedala stroho. Chcel som nesúhlasiť no zrazu niekto zazvonil a tak dom išiel otvoriť.
*pohľad Daisy*
Bolo vidno, že chce namietať no nestihol niekto zazvonil a tak išiel otvoriť. "Mala by si mu to povedať..." ozval sa zrazu Danin hlas predo mnou. "Ahoj, je Dais doma?" Z chodby som započula Harryho hlas. Do riti! Hovorila som si v duchu a v myhu sekundy som už bežala po schodoch do svojej izby. Snažila som sa ignorovať bušenie v mojej hlave. Keď som konečne vošla do izby, zamkla som sa a ľahla si na posteľ.
"Daisy??" Po chvíli sa ozvalo klopanie na moje dvere. Bol to Hazz.. nechcela som otvoriť, ale musela som keďže klopanie neprestávalo. "Ahoj..." šepla som. "Pre boha Dais! Čo sa deje? Vyzeráš zničene.." hlesol a hneď ma objal. "Všetko je v poriadku.. len chcem byť sama. Dnes mám zlý deň." Odtiahla som sa od neho a pozerala sa po celej miestnosti len aby som nemusela nadviazať očný kontakt.
"Nie... nenechám ťa samú! Prečo sa mi vyhýbaš celý mesiac? Nedvýhaš mi mobil? Vieš aký som mal o teba strach? Čo sa deje?" Hovoril značne zúfalo. "Ja... to je jedno chcem byť sama!" Povedala som hnusne a zabuchla dvere pred jeho nosom.
