„Daisy... je čas vstávať..“ budil ma hlas môjho brata, Liama. „ešte päť minút.“ Zamrmlala som a otočila sa na druhý bok. „žiadne také.. poďme!“ zvýšil hlas a opustil moju izbu. Ešte chvíľu som ležala a nakoniec som sa vyslobodila z periny a šuchtavým krokom prešla do kúpeľne. Umyla som si zuby a spravila make up. Tak ako stále. Tenkú vrstvu make upu, špirálu a zakončila som to jahodovým leskom. Vlasy som si prečesala a nechala rozpustené, nakoľko boli pekne rovné. Prešla som naspäť do mojej izby a postavila sa pred skriňu. Nakoľko bolo vonku chladnejšie, vybrala som si čierne legíny, čierne tielko a na to bordový sveter. Schmatla som tašku s potrebnými vecami a zišla do kuchyne, kde ma čakal len Liam. „kde sú naši rodičia?“ zamračila som sa. „museli ísť do práce. Otec išiel ešte o piatej ráno a mamina odišla tiež skoro ráno a prídu obaja až v piatok.“ Odpovedal mi a položil predo mňa tanier s lievancami. „odnesiem ťa do školy?“ spýtal sa ma a vložil si do úst ďalšie sústo raňajok. „nie... pôjdem pešo..“ odpovedala som mu a dojedla. Odložila som po sebe tanier a napila sa ešte pomarančového džúsu. „tak ja idem.. ahoj Liam..“ dala som mu pusu na líčko a vošla do chodby, kde som si obula bordové converse a na vrch som si dala čiernu koženú budnu a vyšla som z domu. Do uší som si nasadila slúchadlá a vyrazila. Keď tak rozmýšľam nad mojím životom nemala som ho nikdy ľahký. Môj otec pracuje ako domovník v jednej bohatej štvrti a moja mama pracuje ako krajčírka. Často chodí aj na služobky. Našťastie mám staršieho brata Liama, ktorého mám veľmi rada. Je odo mňa starší o 3 roky.
Už som prechádzala cez cestu, keď zrazu som započula škrípanie gúm na aute. V poslednej chvíli som uskočila a z uší si vytrhla slúchadlá. „čo to má znamenať?! Mohol som ťa zabiť! Si normálna?! Nabudúce sa pozeraj na cestu!“ hučal na mňa kučeravo vlasý chalan. „prepáč.“ Zamrmlala som a ďalej išla. Netuším kto to môže byť. Ešte v živote som ho tu nevidela. Rozhodla som sa nad tým viac nezaoberať a vošla do budovi školy. Prešla som ku svojej skrinke a zložila si veci. Vybrala som si učebnice na prvú hodinu, ktorou bol dejepis. Zavrela som skrinku a vybrala sa do triedy.
O pár minút prišiel učiteľ a začal nám vysvetľovať novú látku. Môžem vám povedať, že ma dejepis nikdy nebavil.
Ako dobre, zaujíma ma čo sa v minulosti stalo ale nie až tak do podrobna.
Moje myšlienky prerušilo klopanie. Dvere sa otvorili a dnu vošiel chlapec, ktorý ma skoro zrazil. Učiteľ zodvihol zrak od triednej knihy.
"Pán Styles, zase neskoro?" Učiteľ bol oproti nemu o hlavu menší. Vyzeralo to mimoriadne vtipne.
"Mal som nejakú prácu" pri poslednom slove sa uchechtol. Všetci sa zasmiali.
Zrejme ho už poznali. To je divné pretože ja som ho nikdy nevidela.
**
Ďalšie hodiny prebiehali pokojne.
Konečne som mohla ísť domov.
Lenže moja dobrá nálada klesla keď som videla, že pred školou stojí Styles a jeho partia. Jeho kamarátov som poznala ale jeho som ešte nikdy nevidela. Poznám ho ani nie deň a už mi príde nesympatický.
Nechcem aby to vyznelo zle ale je aj strašne atraktívny.
Chcela som ich obísť ale moju cestu skrížil práve spomínaný Styles.
"Nemám ťa odprevadiť aby ťa náhodou niekto cestou domov nezrazil?" Jeho pobavenie sa nedalo prepočuť.
"A nemám ísť ja s tebou v aute aby si ty náhodou niekoho nezrazil?"
Keď nič neodpovedal, pobrala som sa domov. Nič som neurobila a on už do mňa rýpe. Ak si myslí, že ha sa nechám urážať, tak sa veľmi mýli.
