Ľadová dilema

5. kapitola

„Chýbala si mi." pobozká ma na líce a ja ho nasledujem k krásnemu elegantnému striebornému Audi, ktoré nechal zaparkované na ceste k mestskému útulku. Keďže som chcela odniesť nové zásoby kvapiek proti kliešťom, ktoré som havkom nakúpila ako dar, rozhodla som sa, že bude jednoduchšie ak ma príde vyzdvihnúť sem a nie domov. 

Po prvé kvôli tomu, že pätnásť minútová prechádzka z domu do útulku ma troška ukľudnila a psíky zasa rozptýlili. Príde ten deň, kedy nebudem tak hrozne nervózna okolo tohto úspešného muža? Kedy sa mi z neho prestanú klepať kolená a zatajovať dych?

A po druhé, otec je dnes doma a to by veštilo výsluch a na ten ešte nie som pripravená. Čo keby sa opýtal čo sme? Viem, že otec nebude nadšený z toho, že som si začala po rokoch dohovárania od neho, práve s hokejistom. Nikdy nekončiace argumenty o tom, prečo hokejisti sú tí najhorší frajeri, by vyšlo navnivoč.

Neviem prečo je proti nim tak hrozne zakomplexovaný a ani či taký futbalista alebo basketbalista by bol lepší, ale mám taký pocit, že nie. Jemu sa jednoducho nepáči pre mňa žiaden muž.

"Zmenil si auto od svadby." podotknem pri pohľade na strieborné auto a nie na to čierne, ktoré ma už tak dávno ošpliechalo. Dvihnem sa na špičky a pobozkám ho na strniskom zarastenú bradu. „Aj ty mne. Aký bol večer s chalanmi v meste?" naše ruky ako keby už zvykom sa prepletú jedna o druhú a jeho čarovný úsmev a zlaté vlasy v takomto krásnom počasí rozžarujú všetko na vôkol. Teo je sám o sebe slnko. 

Moje slnko okolo ktorého chcem obiehať.

„No veľa alkoholu, i keď nič pre mňa, keďže ráno som mal fyzioterapiu. No a tak. Staré dobré časy. Raz musíš ísť s nami. Aj keď taká prekrásna bytosť ako si ty, by si medzi nami pripadala ako konvalinka v svinčíku."

„Také zlé?" zachichocem sa.

Pokrúti s hlavou a s nežným úsmevom sa na mňa do dola pozrie. „Ani si nevieš predstaviť. Človek by čakal, že už v našom veku budeme mať rozum..."

Súhlasne prikývnem. „Ver mi, ani môj brat nemá rozum a to už má tridsať päť, ženu a dve deti."

Oči zameria na bok mojej tváre. „Igor však?"

Prikývnem, trocha neisto prekvapená, že si to pamätá. 

„Raz ma snáď zo všetkými zoznámiš." pobozká ma na nos.

„Určite." sľúbim. „Ale teraz mi už povieš kam ma berieš? Mám správne oblečenie?" koniec júna je nesmierne horúci a tak som zvolila istotu. 

Niečo čo je elegantné ak to človek chce, ale viem sa v tom aj pohodne pohybovať. Hnedé šaty vpredu kratšie a vzadu sa mi vinie ľahučká vlečka. Šaty sú pokryté veľkými bielymi kvetmi. Rukávy do dĺžky lakťa ma večer ochránia pred klesaním teploty. Na nohách mám jednoduché biele baleríny. Nie veľmi elegantné, ale skvelé na pohyb. Nič som nenechala na náhodu a tak vo väčšej koženej cross body kabelke mám pre istotu aj rifľovú bundu.

„Si prekrásna." zastaví ma v krokoch. Mám chuť povedať, že on tu je ten prekrásny a nie ja, ale radšej si nechám svoje myšlienky pre seba. Aj tak si myslím, že vďaka mojim veľkým očiam mi vidí až do žalúdka. Už dávno musí tušiť ako veľmi ho obdivujem. 

Teo má na sebe jednoduché tričko v bielej farbe a kraťasy v čiernej. Nič zvláštne a i napriek tomu vyzerá ako model pripravený na módnu prehliadku. O tom tiež radšej pomlčím, nemyslím si že mu treba zväčšovať ego a ešte viac ukazovať, že som z neho paf. 

To jeho ego bude snáď jeho jediná chyba.

„Naschvál si mi neodpovedal?" s jazykom medzi vyškerenými zubami sa na mňa otočí a bez slova mi otvorí dvere na strane spolujazdca. Dokonca mi ponúkne ruku na pomoc s usadením.