Ľadová dilema

24. kapitola

Ja: Musíme sa porozprávať. Keď budeš môcť napíš. Nevolaj!

Nohy vykopnem na konferenčný stolík v obývačke a celé unavená sa rozplyniem na gauči. Bol to dlhý a emocionálny deň. Možno som mala počkať s napísaním správy Teovi ešte do zajtra, ale ktovie či by som znova nevycúvala. Jeho mamka mi dodala odvahu a ja ju nechcem znova stratiť.

„Keby si pod srdcom nenosila moje vnúčatko, tak ti tie nohy zhodím dole. Máš šťastie." hodí na mňa mamka krivý pohľad. Takmer čakám, že za ním poletí aj vankúš z kresla, na ktorom sedí. Nestane sa tak. Jej pohľad sa namiesto toho, okamžite vracia na obrazovku televízie, kde práve hrajú jej obľúbenú tureckú telenovelu. Hlavní hrdinovia, zamilovaní pár, sa rozchádza po stý krát. 

„Máš šťastie." zopakujem sarkasticky, ale veľmi po tichu. Tie hormóny v mojom tele zo mňa robia strašnú potvoru.

Mamka na mňa vrhne druhý rýchly zlý pohľad, ale keďže nekomentuje, zjavne ma nerozumela.

Mám fakt šťastie.

„Už som poslala správu Teovi." oznámim po chvíli, keď začne reklama a mama sa už už presúva k lúštení krížovky, ktorou sa trápi už takmer týždeň.

Dvihne oči aj obočie v môj smer. „Ja som tak zvedavá čo povie. Viem, že ste pohádaní a som na neho aj nahnevaná, že ťa spravil tak hrozne smutnú. Ale! Ale stále vám fandím vieš? Podľa mňa Teo nie je zlý chlapec, len spravil chybu." kútiky úst sa jej mierne nadvihnú. „Podľa mňa ťa nepodviedol a ani by to nespravil znova. Chalanisko len potrebuje pravú lásku a tú našiel v tebe. Vďaka tomu sa zmenil. No pozri na Serkana, tiež vyzeral ako stratený prípad." jej zasnený pohľad vrhá na obrazovku, kde ešte pred chvíľou ukazoval svoju peknú tvár hrdina telenovely. Obrovský úsmev so spojenými rukami, hovorí za všetko. Zas tie jej knižky a telenovely jej ovplyvňujú zmýšľanie.

Pretočím oči, samozrejme tak aby ma nevidela, pretože mamkino mlčanie, keď je nahnevaná môže trvať aj mesiac. A to určite nechcem. 

V kútiku duše však viem, že má pravdu. No pochybnosti sú stále prítomné. 

Ťukne mi správa. Chvíľku zaváham a ruka mi tancuje vo vzduchu nad mobilom. Čo ak už na mňa kašle a nemá záujem so mnou čokoľvek riešiť? A čo ak ma obviní, že som otehotnela naschvál? To ja som bola tá, čo mu vravela že nemusíme používať ochranu, keďže beriem tabletky.

Znova preháňam. Telefón zoberiem zo stola, no znova zaváham.

„No tak to už prečítaš? Ja som tu ako na nožoch!" vykríkne mama, na ktorú som takmer zabudla.

Ľakom si chytím silno bijúce srdce. „Kľud mami, už na tom pracujem." pokrútim hlavou.

S nadýcham si prečítam správu.

Teo: Vážne? To je super, pretože som pred vašimi dverami.

Ani si neuvedomím, že správu prečítam nahlas.

Mama dobre, že nohy nezlomí pri tom ako rýchlo vybehne z jej kresla a smerom do predsiene, až kým sa nezastaví pri okne s tvárou natlačenou na okne. Jej teplý dych zarosí sklo okamžite.

Keď sa oklepem z prvotného šoku, pomaly sa odkolíšem smerom k nej. Na tvári sa jej javí prekvapenie, vzrušenie, ale aj troška obáv.

„On je vážne tu?" po tichučký sa opýtam.

Mama prikývne a rukou mi naznačí, aby som podišla bližšie. Teo zďaleka nevyzerá ako ten sebavedomý hokejista ktorého poznám. Ruky má za chrbtom a hopsá z jednej nohy na nohy. Tvár mu čelí dole, takže nás našťastie nemôže vidieť.