Ľadová dilema

7. kapitola

Na odpočívadle ostáva jedna posledná minúta zápasu a aj z diaľky je vidieť zúfalstvo a odhodlanie na tvárach týchto mladých chlapcov. Medzi nimi je aj Tomáško, moje osemročné krstňa. Každý z nich dýcha ťažko, s očami sústredenými na puk alebo na ostatných hráčov. Tento moment je buď všetko alebo nič. Keď chcú vyhrať, musia skórovať.

Môžem počuť ako ich tréner kričí mix slov na chlapcov na ľade, za čo si zaslúži krátky očný kontakt alebo prikývnutie. Náš malý dav rodičov a príbuzných, ktorí tu sedíme už druhú hodinu a povzbudzujeme tieto malé zázraky v skrátených zápasoch s tretinou ktorá trvá len päť minút, namiesto tradičných dvadsať, nedočkavo stojíme na nohách ako to všetko dopadne.

Zadržím dych, zatiaľ čo oba tímy čakajú na padnutie puku z rúk rozhodcu, na ľad.

Všetko sa stane v zlome sekundy. Tomáško, ani neviem ako, sa zmocní puku i napriek tomu, že buly vyhral druhý tím jeho rovesníkov z iného mesta a posunie ho ďalej na spoluhráča, ktorý sa chodí často k nám hrať. Číslo 12 na jeho drese mi jeho krstné meno však nanešťastie vôbec nepripomenie. Rýchlosťou blesku korčuľuje ľadovou plochou, prekoná všetkých troch svojich ofenzívnych spoluhráčov, no o puk sa nepodelí.

Obaja on aj Tomáš sú totižto obrancovia a veľa sa ku gólom nedostávajú.

Číslo 12 pošle puk pod nohy jedného z obrancov s číslom 8 a puk opäť dopadá pod kontrolu hokejky ofenzívneho spoluhráča s číslom 15. Ten síce stojí priamo pred bránkou, no tá strela by s veľkou pravdepodobnosťou nemala dosť sily aby dopadla za brankára. Myslím, že tréner si to uvedomil tiež, pretože po tom ako niečo nezrozumiteľné zakričí, číslo 15 posunie puk späť na hokejku Tomáška, ktorý je ďalej napravo.

Ten si vezme puk, zafalšuje pohyb doprava, pohne sa ale v skutočnosti doľava, zakorčuľuje vedľa siete, otočí sa naspäť a vystrelí puk. Súperov brankár nemá žiaden čas na reakciu a puk vchádza priamo za jeho chrbát.

"Oni vyhrali!" začujem niekde z radov rodičov nižšie od nás. 

Všetci sme na nohách. Samozrejme mamy druhého tímu nie, tie budú neskôr utierať slzy svojich detí, ktorí sa aj vďaka takýmto prehrám učia čo je športové chovanie a fair play.

Tomáš ako veľká hviezda sa hodí do náruče ostatných štyrom spoluhráčom a spoločne doskáču aj už k vysmiatemu brankárovi. Jeho číslo 21 a aj trik, ktorý práve predviedol preslávili práve Tea. Viem ako veľmi na jeho zdokonalení tento osem ročný šikovný chlapec trénoval.

Som na neho tak veľmi hrdá.

Tomáš sa poskladá sa od šťastia keď príde na to, že Teo ho dokonca mohol aj pri tom jeho výkone vidieť. Dorazil síce len pred chvíľkou, pretože jeho mini tím päť, šesť ročných detičiek začína svoj zápas až za pol hodinku.

Ale je tu a pozorne sleduje zápas, zatiaľ čo sa opiera o stenu chodby smerujúcej k šatniam. No sledoval, teraz už sleduje mňa. 

„Sára, ideme do bufetu, chceš niečo alebo ideš s nami?" opýta sa Slávka, moja švagriná.

„A nepočkáme už na Tomáška?"

„Ej čosi. Minimálne hodina, kým sa vôbec dostaví zo šatne sem a to sa ešte potom bude pol hodinu lúčiť s kamarátmi. Dovtedy aj umrieme hladom." poslednú čas už len zakričí z diaľky.

Otec s mamou a aj malou Julkou sú už preč. Igor ťahá svoju ženu za ruku taktiež preč, tak neviem prečo sa vôbec unúvala ma pýtať, keď teraz ani nečaká na odpoveď. Pokrútim nad ich nenásytnosťou hlavou.

Igor vie byť pekne nedočkavý a neustále hladný. Máme to v rodine.

„A mimochodom nie ďakujem nič si neprosím." zamumlem si sama pre seba popod nos, keď už ani jedného nie je vidieť a zmiznú za bránami.