Ľadová dilema

6. kapitola

„Mami, oci idem von!" v polo rozbehu smerom ku vchodovým dverám zakričím na rodičov. Veľmi nevychované viem, no i napriek tomu že mám dvadsať päť rokov, veľmi radi vedia kam a s kým chodím. Nieže by som sa hanbila, alebo schovávala, ale ešte nie som pripravená povedať ockovi o Teovi.

Nemyslím si, že bude veľmi nadšený.

Môj plán však zlyhá v momente, keď mi dvere otvorí a podrží ocko. „Ejha, za posledné dva týždne si sa vyparila z domu viac ako za posledný rok. Nechceš mi niečo prezradiť?" dvihne oba obočia a ruky si preloží cez hruď.

Ocko je veľký a nebezpečne vyzerajúci chlap s tetovaniami, svalmi a briadkou, ale v podstate je to len veľký plyšový macko.

„Ani veľmi nie." skúsim taktiku zatĺkania a čakám na jeho reakciu. Môj lišiacky úsmev mu však neunikne. 

Prižmúri na mňa oči. „Vieš, že ti to prajem však?"

„Ja viem tati. Len ešte nie sme veľmi verejní a tak to nechcem zakríknuť." poviem pravdu, i keď nie celú pravdu. „Ale môžem ti prezradiť, že zajtra sa možno uvidíte?"

Otcove obočie vyskočí takmer až do jeho plavých vlasov. „Berieš ho na mládežnícky turnaj? Na rodinnú udalosť? To neznie ako niečo neseriózne."

Pokrčím ramenami. „Tentokrát si myslím, že som našla toho pravého. Tak prečo nie."

Otec sa nežne usmeje. „Tak potom som šťastný s tebou. Vieš, že som tu vždy pre teba, keby si niečo potrebovala však?" objíme ma s jednou z jeho obrovských rúk, vďaka ktorým som sa vždy cítila v bezpečí. „A plus už by som chcel ďalšie vnúča. Julka a Tomáš sa už nechcú so mnou toľko maznať ako keď boli menšie a Igor so Slávkou už nechcú ďalšie deti. Si na rade."

Zatočím hlavou. „To nehrozí. Nie tak skoro." odtiahne sa od neho preč. Teo už musí na mňa čakať a ja i tak neviem dočkať až ho uvidím. Mala som u neho byť o šiestej a je už trištvrte a to som ešte ani nevyrazila. „Ale fakt už musím. Neviem či vás ešte dnes stihnem, ale ak nie vidíme sa ráno."

Nasleduje veľmi nevhodné zažmurkanie od môjho otca. „Uži si to a nezabudni..." predkloní sa bližšie k mojej tvári. „Chcem vnúča." zašepká.

„Fuj tati." rýchlo vybehnem von a zabuchnem za sebou dvere, kde sa otec od smiechu chytá za pupok. Sama sa neubránim smiechu. Môj otec je špeciálny.

Zajtra na turnaji, kde bude zápasiť moje staršie krstňa Tomáš v jeho mládežníckom tíme, bude zase Teo bude za trénera detičkám najnižšej vekovej kategórie, kde ich zápas bude iba exhibičný. Bude to úplne roztomilé, ale keď otec uvidí s kým chodím, ešte len vtedy sa ukáže či chce tak veľmi vnúčatá práve od neho. Zajtra už asi príde na to, že jedna z mála vecí pred ktorými ma varoval a pamätám si to, bola mnou porušená.

Ale to nevadí. Ja mu ukážem ako sa všetci v Teovi mýlia. Ako média preháňali a ako ho neprávom označili za „zlého chlapca", "sukničkára", "lámača hokejok a ženských sŕdc". Veď je mi predsa verný už mesiace a každú voľnú chvíľu trávime spolu.

Jediné čo nerobíme spolu sú jeho tréningy, návštevy fyzioterapeuta a tréningy s deťmi. Ten chlap nemá čas behať za sukňami. 

Je pravda, že sme spolu ešte nespali a možno bude po toľkých mesiacoch už frustrovaný, ale práve preto pod svojou bielou blúzkou s balónovými rukávmi a džínsovými šortkami ukrývam jednu z mojich obľúbených bielych saténových sad spodného prádla. Možno dnes večer bude konečne ten večer. Ale najprv ma čaká grilovanie s jeho kamarátmi u neho doma.