Ľadová dilema

15. kapitola

Slovenská byrokracia je hrozná. Tá Kanadská nie je zas o toľko lepšia. Je síce pravda, že moja elektrická registrácia na cestu do Kanady mi platí pol roka, no víza ktoré budem potrebovať na dlhší pobyt sa vybavujú po novom osobne. Preto sa s nimi musím ponáhľať.

Letím síce až po novom roku, no samotná pozvánka na pohovor k vízam môže trvať aj tri mesiace. Pri troche šťastia mesiac, ale na to sa spoliehať nemôžem. Tak či tak, som z toho nervózna.

Nervozitu mi neuľahčuje ani neustále bombardovanie otázkami od Edity o tom, či sa s Teom príliš neponáhľame a prečo tak rýchlo mením celý svoj život kvôli jednému mužovi. Jej otázky sú myslené s láskou a dobre mienené. Naozaj má pravdu, keď tvrdí že budú chvíle keď si budem pripadať že nezapadám. Hlavne počas spoločenských akcií tímu. Budem sama, na druhom kontinente bez podpory rodiny, ak by sa niečo pokazilo. Tiež mi pripomenula, že sa musím snažiť zachovať si nezávislosť. Je pekné, že ma Teo chce nasťahovať do jeho domu, platiť nájom za jeho peniaze a kupovať mi drahé darčeky, no ja nebudem nikdy schopná mu finančne konkurovať.

V skratke, nemám si príliš zvykať na luxus a ostať pevne nohami na zemi. Obe si pamätáme dievčatá a ženy z nášho okolia, ktoré keď si našli bohatého frajera, zmenilo celú svoju osobnosť. 

Edita je ako moje svedomie. Som rada, že ma núti myslieť aj nad vecami, ktoré sú mi v stave zamilovanosti jedno. Ona vždy bola tá viac logickejšia, zatiaľ čo ja som viac premýšľala srdcom ako rozumom. Edita pri mne stále v dobrom aj v zlom. Ostala mi priateľkou aj vtedy keď som každého odohnala tým, že chcem byť sama so svojimi knihami. Nikdy mi neurobila krivdu a keď sa nad tým zamyslím neviem nájsť jediný krát kedy sme sa pohádali.

No a moja rodina? 

Otec už mesiac pobehuje po dome ako na ihlách. Škerí sa na mňa vždy keď ma vidí, no ja viem lepšie ako si myslieť, že je úplne kľudný. Viem, že mi nič nepovie, ale aj sa o mňa veľmi bojí. Ja ho chápem. Nechce pustiť z domu svoje jedinú dcéru tak ďaleko bez toho aby ma mohol kedykoľvek skontrolovať. 

Zato mamka už premýšľa čo dočasné spraví s mojou izbou a Igor sa teší ako ma príde s rodinou navštíviť a vezmem ich na zápas.  

Na jednej strane však otca s Editou nechápem.  Prečo nemôžu byť viac v pohode ako mamka s Igorom? Mám dvadsať päť rokov predsa! Viem čo robím. Pravda je, že sa môžem kedykoľvek vrátiť na Slovensko, nekončím v práci a ani sa nechystám na slepé rande na druhý koniec sveta. Ale o to viac ich milujem, za to ako sa o mňa starajú. 

No musia pochopiť jedno. Tisícky kilometrov medzi mnou a Teom ma doslova bolia.  Za každým keď mu musím položiť telefón, je mi smutno a slzy mám na krajíčku. To, že mu nemôžem dať bozk a pohladiť jeho prekrásnu tvár je ako keby som sa nemohla slobodne nadýchnuť. Ako keby som bola nonstop chorá. 

Nikdy som netušila, že taká láska existuje. Myslela som si, že takéto myšlienky a ten pocit, že neustále potrebujem byť v jeho prítomnosti, inak sa zadusím, je len zúfalstvo na začiatku vzťahu. V mojich predchádzajúcich vzťahoch som sa takto nikdy necítila. Potrebovala som svoj priestor, vyhýbala som sa príliš dlho strávenému času. 

No od kedy som stretla Tea, môj život je iný, svetlejší a zábavnejší. Nevedela som, že mi niečo chýba až kým som ho nespoznala. Moja duša doslova prahne po tej jeho. Potrebujem sa slobodne nadýchnuť a chcem byť pri ňom v dobrom aj v zlom. 

Bude ma baviť sedieť sama v cudzej krajine, v cudzom dome aj týždeň, zatiaľ čo Teo bude na cestách? Asi nie, ale pre našu budúcnosť to vydržím.