Ľadová dilema

21. kapitola

„Ako jej je?"

„Stále spí." povzdychne si mama za zatvorenými dverami v domnienke, že ich s otcom nepočujem.

„Ja toho bastarda zabijem. Tak znemožniť a ublížiť mojej dcére! To mu nedarujem."

Viem si živo predstaviť ako si mama pritiahne otca na jej hruď. Je to totižto jedna z mála vecí, ktoré ho dokážu ukľudniť, keď je takýto. „Tiborko. Ticho, zobudíš ju. Ona si teraz musí poriadne oddýchnuť."

Otec húfne a ja znova upadám do hlbokého spánku.

Keď sa znova zobudím v dome nepočujem nič.

Odišli?

Viem, že som povedala, že chcem byť sama, ale v skutočnosti som to tak nemyslela. Neviem čo mám so sebou robiť. Neviem na to všetko prestať myslieť. Myslieť na to, ako Teove ruky behajú po tele nejakej inej ženy a následne s tými istými rukami vytočí moje číslo a bez problémov mi klame o tom, kde doteraz bol. Alebo na to, ako mu Daniela hladí rozkrok jej dokonale manikúrovanou rukou a do ucha mu šepká chlipne veci, ktoré mne ani len nenapadajú a nie to ich ešte vysloviť. Ani na to, ako mu porno herečka ešte pred dverami jeho hotelovej izby uštedrí bozk na krk, ktorý trvá o čosi dlhšie ako je priateľské, jemne sa mu rukou otrie o pevné brucho a opasok a on ju s úsmevom necháva stáť na chodbe.

Je mi z toho všetkého zle. Takmer celý let som strávila s hlavou v odpornom záchode lietadla. 

Najhoršie sú ale tie myšlienky a dokonca aj sny o tom dobrom. Dobré chvíle, ktoré sme spolu zažili. Chvíle kedy mi hovoril že ma má rád a pritom stále spával s inými ženami. Naše online rande, naše stretnutie v lete, naša rozlúčka. Žiaden z týchto momentov nenasvedčoval o tom, že nie je do mňa taký istý blázon ako ja do neho. 

Neviem nájsť nič v spomienkach čo mi kričalo do tváre, že: vidíš, keby si to pochopila hneď, vedela by si, že niečo je zle. I keď sa pozriem na minulosť s otvorenými očami, bez ružových okuliarov, nevidím žiadne nápovedy o tom, že sa niečo deje čo by sa nemalo. 

Som len taká slepá, alebo on taký bravúrny klamár? 

Ako vtedy, keď ma učil pred pár mesiacmi hrať hokej. Na zamrznutom jazere za mestom, kde sa na nás pozerala nadšená hŕstka malých chlapcov, s obrovskými úsmevmi a nadšením že vidia naživo jednu z hviezd miestneho hokejového klubu.

Pozorne počúvali každé jeho slovo a ja som ho hltala rovnako vášnivo ako aj oni.

„Nie, nie, nie, tvoj postoj je celý zlý. Keby si sa takto pokúsila trafiť puk, netrafila by si sa a ešte by si spadla na zadok." vysvetlí a priblíži sa ku mne bližšie.

Chlapci za nami sa dobre že neváľajú od smiechu. Mne to ku podivu nie je trápne, ale užívam si štebotavý zvuk, ktorý vychádza z ich pľúc, aj vďaka mne. 

Teo sa za mňa postaví a položí si svoje holé ruky na moje lakte. Nastaví ich tak, aby boli na správnom mieste a potom sa presunie k mojim rukám.

Moje srdce bije ako na poplach z jeho blízkosti. Je to tak zakaždým. Aj po viac ako roku čo sa poznáme, po dvoch mesiacoch čo spolu bývame a po toľkých nociach, kedy videl každý kúsok môjho nedokonalého tela. Aj keď len upravuje moje ruky na hokejke, pripadá mi to ako keby toho robil oveľa viac.

Všetko s ním je viac intenzívne. 

„Potrebuješ silu v rukách, ale taktiež vo svojich nohách." povie a jeho ruky opustia moje. Keď sa pozriem dole, vidím ako sa jeho korčule objavia medzi mojimi nohami. Jednu moju nohu po posunie ďalej od druhej a tak ma prinútiť stáť nižšie.