Ľadová dilema

17. kapitola

„Nemôžem uveriť, že som tu ešte len niečo cez dva týždne a už som stihla byť chorá. Nebola som chorá celé roky." s ešte stále plným nosom a opuchnutými očami si potiahnem, dnes snáď tisíci krát a následne sa vysmrkám do vreckovky. „Ale už mi je lepšie." rýchlo dodám pri pomyslení na to, že by ma tu Teo nechal ešte o deň dlhšie v posteli a ďalej ma nútil piť čaje, požívať antibiotiká po návšteve doktora, ktorá bola absolútne zbytočná a prikrývať stále viac a viac novými prikrývkami.

Je lichotivé ako sa o mňa stará, ale troška to preháňa. Niečo mi vraví, že je to preto, že keď on má soplík, je to smrteľná choroba. Tri dni mi stačili. Plný nos už nie je taká veľká veda.

A po ďalšie, máme ísť do jedného z najkrajších parkov v Montreale, spolu so Sidneym, Sam, jej sestrou a jej rozkošnými bábätkami.

Proste idem a bodka. To si nenechám újsť.

Neskutočne sa teším na deň voľna, kedy mi Teo trocha poukazuje mesto. Naše dni sú plné práce a tréningov a varenia, upratovania, romantiky a sexu ale na objavovanie mesta sme ešte čas nemali.

Milujem spolunažívanie s ním. Moja práca mi ide ľahšie, náš režim je taký, že pracujem vždy keď on trénuje, občas si dokonca prácu vezmem na jeho tréning a zvuk úderov mojich prstov na klávesnicu sa prelína so zvukom korčúľ odrážajúcich sa od ľadu.

Variť varí Teo, po väčšine. Moje kulinárske schopnosti sa nezlepšili, ale za to dezert je stále na mne. Naše noci sú plné vzrušenia, ale i oddychu a lásky. Všetko je ako v rozprávke. Tak dokonalé, až mi to občas pripadá neskutočné, ako sen.

Už nikdy sme sa nevracali k celému Silvestru, ani k párty, ani k nášmu zvláštnemu rozhovoru a je pravda že občas na tie slová stále myslím, ale neprikladám im silný význam. Alkohol robí divy s mysľou a to bude dôvod prečo sa Teo zdal tak ... tak čudný, nešťastný.

Teo si pomaly ale isto na svoj nový tím dokonale zvyká a vyzerá šťastne. Sam a Barbara sú veľkou podporou aj mne, tak ako ich partneri, Teovou na ľade.

„Si si istá, že ti je už dobre?" pristúpi ku mne zozadu a objíme ma okolo pásu, jeho predok natlačený na môj chrbát. „Môžeme sa ešte zabaliť do perín a spoločne vypotiť. Len pre istotu." zubami mi jemne prejde po ušnom lalôčiku. Presne vie, čo na mňa platí.

„Len pre istotu hej?" zasmejem sa a rýchlo odtiahnem, kým ma znova presvedčí na ďalšie kolo zábavy v posteli a nikam nepôjdeme.

Teo pochopí, že ma nezlomí a tak so zvesenou hlavou ešte posledný krát nahodí psie oči a  vypúli spodnú peru. Tak poprosí o opätovné zváženie.

„Nie. Nie. Žiadne také. Ja chcem vidieť prekrásne bábätká i keď len z diaľky aby som ich nenakazila. No a o motýľoch v zasneženej krajine sa mi v noci aj snívalo."

„Tam môžeme ísť aj zajtra." šibalsky sa usmeje.

„No tak poďme." potiahnem ho za rukáv a podám mu do rúk hrbú bundu a čapicu. „Prosím už poďme. Neviem sa dočkať."

„Fajn. Ale len pre to, že si tak rozkošne krásna." pobozká mi nos a z vešiaka stiahne šál, ktorý mi obtočí okolo krku až tak že mi je vďaka nemu a čapici vidieť len oči. „Teraz ti bude teplo. Som spokojný." sám sebe prikývne.

÷÷÷

Tento park je úchvatný. Prikrytý veľkolepou kupolou, ktorá chráni okolie pred obrovským chladom z vonku a udržiava flóru živú takmer celý rok. Kupola je priesvitná, takže slniečko tu svieti takmer stále keď aj vonku a čo kvetom a stromom chýba, pracovníci dosimulujú umelým svetlom.