Ľadová dilema

3. kapitola

„Vieš koľko je hodín?" zastonám do telefónu. Tvár nacapená do vankúša, úplná tma všade na okolo. Jediné čo je vidieť, je môj ručičkový budík so svietiacimi ručičkami a aj to nie je nič moc. Je zázrak, že som v takomto zombie stave nahmatala telefón a nespadla pri tom z postele. 

Pre Boha! Veď sú tri hodiny ráno!

„Prepáč. Potreboval som ťa počuť." chrapľavý hlas plný starostí a bôľu ma okamžite preberie z nevrlej nálady. „Zavolám ráno."

„Nie, nie. To je v poriadku. Stalo sa niečo?" rýchlo ho preruším pred tým ako dokáže zložiť. „Si ty v poriadku?" chvíľa ticha sa natiahne na dlhšie ako je normálne. Položil? „Si stále tam?"

„Som." ďalší povzdych. „Ja len... ja som len mal ťažký deň." ďalší povzdych.

„To ma mrzí. Povedz mi čo sa stalo." oči upriamim k svietiacim hviezdičkám, dôkladne uloženým tak, aby sa mi podobali na moje obľúbené hviezdne konštelácie Malého a Veľké vozu. Zdobia mi strop už mojich ôsmych rokov a svetlo z nich ma vždy vedelo ukľudniť i počas desivých nočných môr ale ľakov. 

V pozadí nepočujem nič. Keďže v Tampe je deväť hodín večer, Teo už bude sám v jeho prenajatom byte. Našťastie nemá spolubývajúceho, takže nás nikto nikdy nevyrušuje.

Od kedy som mu takmer týždeň po svadbe nabrala odvahu a konečne mu napísala prvý email, pre istotu, cítim sa ako keby sme spolu bývali a nie že nás delí niekoľko tisíc kilometrov, niekoľko časových pásiem a šesť hodinový časový posun. Takmer päť mesiacov prešlo od kedy sme sa spoznali a naša komunikácia neutícha. Moje city neutíchajú. Jeho záujem tiež nie.

Je možné sa zamilovať cez telefón?

Teo sa mi ozýva v tých najsmiešnejších časoch. Keď cestujú na zápas von, lebo i keď je opäť slabo zranený a neposlúcha ho tentokrát palec na ruke s ktorou strieľa, svoj tím podporuje tak ako sa len dá. Náhodné emaily počas noci aj dňa, textové správy plné vášne, flirtovanie, to všetko je novou rutinou môjho nudného života prekladateľky pracujúcej z domu.

Dokonca máme raz týždenne virtuálne rande. 

Teovi však neprídem nudná. Prídem mu fascinujúca. Vždy keď chodím do miestneho útulku venčiť psíkov, ich venčí so mnou. Vždy keď si dávam obedňajšiu pauzu od práce, môj notebook so Skype hovorom sedí vedľa mňa pri stole a zatiaľ čo ja si vychutnávam nejakú polievku s hlavným jedlom, Teo raňajkuje. Večer zaspávam s jeho hlasom v mojej hlave, tak isto ako vstávam s pohľadom do jeho očí.

Textové správy s všetkým na čo myslí ma prebúdzajú v noci.

'Keby som ti znova navrhol noc plnú vášne, stále by si mi odolala?'

Moja odpoveď sa z ÁNO, po pár mesiacoch zmenila na NIE.

'Keby som ťa chcel milovať, nechala by si ma?'

Nikdy som neváhala nad odpoveďou nad touto správou, ktorá mi začala chodiť len nedávno. Ako by som mohla? Ten najkrajší muž na planéte má záujem o mňa. Mňa, nudnú krátko vlasú hnedovlásku s obyčajnou prácou, stále bývajúcou u rodičov, nie veľmi zapamätateľnou tvárou a postavou ktorá neotáča hlavy.

Nie je na mne nič zaujímavé.

Teo vo mne ale vidí viac. Mám pocit, ako keby jediný na planéte poznal pravú Sáru. Vie ma pochopiť, vie ma rozveseliť, je ku mne úctivý, i keď jeho vtipy sú viac alebo menej vždy sexuálneho charakteru. Nezabúda na mňa, venuje mi svoj voľný čas. Mám pocit, že vo mne vidí viac ako kto iný.