Ľadová dilema

27. kapitola

Z pohľadu Tea

Toto je ako skutočná nočná mora. Moje telo funguje na autopilot. Keď mi Sisi volala a potom som počul buchot a ona sa neozývala, skutočne ma napadlo hocičo.

Autonehoda? Únos? 

Práve som bol na tréningu a každý z mojich spoluhráčov videl moje takmer nervové zrútenie. Ihneď ako som jej zložiť, som ešte oblečený v tréningovej výstroji, s korčuľami na nohách, uprostred ľadu, začal hľadať na stránkach aerolínií letenku.

Do frasa! Nič!

Nič  nebolo dosť rýchle a dosť skoro. Toľko peňazí na účte a ja som jej v tom momente nevedel nijako pomôcť. Cítil som sa ako úbožiak, zbabelec, absolútne neschopný, pretože nedokážem podržať za ruku najdôležitejšiu ženu pod slnkom, zatiaľ čo ona leží niekde v nemocnici a zisťuje či je naše bábätko v poriadku. Statočná a skvelá ako vždy.

S ťažkým povzdychom som zišiel po chvíľke z ľadu a posadil som sa na lavicu. Všetci ma nechali na pokoji, za čo som im doteraz veľmi vďačný. Dokonca ani tréner ma za to, že nič nerobím a riešim osobné problémy počas tréningu nepokarhal. Ani len nespomenul to, že som si nechal zapnutý telefón na lavičke, čo je teda zakázané. Mal som zlú predtuchu, preto som toto pravidlo prvýkrát v živote porušil.

„Nemáš sa k nej ako dostať načas." ozval sa predo mnou tréner stojaci nado mnou s prekríženými rukami a nie veľmi nadšeným výrazom. „Tak sa chlapče ukľudni, zhlboka sa nadýchni a povedz mi čo potrebuješ."

Čo potrebujem? Sisi s našim dieťatkom bola niekde vo Viedenskej nemocnici, strachom bez seba a ja som si tam sedel. na lavičke na rannej rozcvičke, bez potuchy čo budem robiť teraz. Dnešný zápas tretieho kola nás môže poslať rovno do finále Stanley Cup alebo so stiahnutými chvostami domov. 3-3 je skóre zápasov a Las Vegas nám nedáva nič zadarmo. Vtedy do začiatku zápasu ostávalo dvanásť hodín.

Mne bolo jedno, že tu nebudem. Sisi je dôležitejšia, Mrkvička je dôležitejšia. Ale čo Sidney, tréner, Teddy a ďalší?

Bezo mňa to zvládnu tak či tak. Ale je to rana pod pás. Snáď mi to však odpustia.

„Potrebujem ísť dnes na Slovensko. Musím byť s nimi. Pozajtra som naspäť, ale dnes nemôžem hrať." konečne vyslovím svoje myšlienky na hlas a čakám hromženie, krútenie hlavou alebo aj nadávky. 

Nič z toho však neprišlo. 

Tréner sa na chvíľku zamyslel. Myslím, že všetci na ľade presne počuli čo sa stalo. Ak nie, môj spoluhráč z Česka im to určite ochotne preložil. Čakal som na jeho verdikt ako na verdikt o trestu smrti. 

„Je mi to ľúto, ale fakt musím. Dnes by som nedokázal i tak odohrať čo i len minútu. Nebudem veľká pomoc. Oni ma potrebujú. Musím vidieť na vlastné oči, že sú v poriadku." dodal som.

„Nemysli si, že nie som nasratý na ten telefón, to si ešte preberieme, keď sa vrátiš." vystrčil na mňa varovný prst, ale jeho slová ma naopak ukľudnili. „Rodina je to najdôležitejšie na svete. Jasné, že musíš ísť. Ja len uvažujem ako..."

Dvihol som na neho obočie. On mi chce ešte pomôcť? Nie ma vyhodiť?

„Majiteľ klubu je celkom fajn chlapík, skúsim mu zavolať, či ti nepožičia súkromné lietadlo. Ale tak, že ťa kurva neuvidia novinári. Keby niečo, zranil si si palec na ruke na tréningu, ale potrebuješ to dať do ľadu len dnes." dvihol telefón a bez ďalšieho slova ma nechal sedieť ako hlupáka na lavičke. Teraz čo?

Chalani z ľadu na mňa vrhali povzbudivé pohľady, ľahostajné ale aj pohoršené. Mne to bolo vtedy fuk.

Aj teraz mi je to fuk. Jediné na čom mi záleží, je nájsť Sisinu izbu a dúfať, že trafím dobrú sestričku, ktorá ma k nej pustí aj keď návštevné hodiny skončili pred pár minútami.