Hokejista?

I. kapitola

"Y/N, Y/N, poď dolu prosím ťa!" zakričal z dolného poschodia môj otec.
"Už idem, čo horí?" prevrátila som očami. Ešte že to nevidel. Oco je na odvrávanie a drzosť veľmi citlivý. Za to, že je Craig Ramsay, taký dôležitý byť nemusí. Veľa ľudí ho nepozná, no i tak je veľmi známy v svojom odbore. Robí profesionálneho trénera v ľadovom hokeji, aj keď on sám jedným z nich už v dnešnej dobe nie je. Pred pár rokmi sme prišli na Slovensko, oco dostal ponuku trénovať so Šatanom a Lašákom, samozrejme, že to prijal. Hokej je pre neho prakticky celý život, a keďže som jeho dcéra, niečo som musela pochytiť aj ja. Niekedy si idem zahrať na bratislavský štadíón, no väčšinou sa len pozerám. Nie som však až taká fanúšička, keď mám čas a vidím hokej v televízii, tak to tam prepnem, ale nie som zanietená ako ocko. Neberiem to ako svoj koníček, aj keď mi to s hokejkou a pukom ide ako po masle.
Rýchlo som zbehla dolu po schodoch, počula som zvuky z obývačky tak som tam automaticky zamierila. Popri chôdzi som sa pozrela von oknom. Bolo zamračené a chýlilo sa k dažďu. A to som dnes chcela ísť von! Konečne sa dostanem do obývacej izby a vidím ocka, ako drží telefón a niečo rieši. Ako však započuje moje kroky, otočí sa smerom kde stojím. "Čo si chcel, stalo sa niečo?" spýtala som sa s trochou zmätenosti v mojom hlase, z ocovho pohľadu nikdy neviem nič vyčítať. Kývne hlavou na kreslo a tým mi naznačuje, že si mám na to miesto sadnúť. V hlave sa mi teda premietalo všeličo. Spravila som niečo? pýtala som sa samej seba. V tom momente oco otvoril ústa a prehovoril.
"Dostal som miesto hlavného trénera Slovenska na olympijských hrách. Za týždeň odlietam do Číny."
Spadol mi kameň zo srdca, už som sa zľakla že mi povie niečo zlé, no potom som si uvedomila, že použil jednotné číslo. Odlietam. To znamená že pôjde sám.
"Čo však bude so mnou? Pravdepodobne pôjdeš sám." Samozrejme že som z ockovho úspechu bola nadšená, ale teraz tu o to neišlo. Zaujímalo ma, čo so mnou spraví, predsa len mám sedemnásť a nie som plnoletá. Viem sa o seba samozrejme postarať aj sama, ale bez dozoru by ma otec veru nenechal. A potom prišiel šok.
"Pôjdeš k mame" povedal so vzdychom.

Na to mal dôvod. Moji rodičia sa rozišli pred jedenástimi rokmi. Mama od nás odišla a zostala bývať v Los Angeles. Odvtedy som ju videla iba dvakrát - na jej svadbe keď si brala jej druhého manžela (strašný debil, neviem čo na ňom videla) ktorého opustila dva roky po svadbe, druhý raz to bolo na súde, keď sa rozhodovalo o starostlivosti o mňa. Po ich rozvode som bývala s otcom, ale po pár rokoch s tým mama mala problém. Chcela ma "vídať častejšie", no súd po premyslení matkinu žiadosť zamietol. Bohužiaľ som tam musela byť s ockom a keďže som mohla mať možno desať rokov, moju dušičku to silno zasiahlo. Už som staršia a nejako som sa cez to preniesla, ale vtedy to bolo drastické. Správa, že budem hodnú chvíľu u mamy, s ktorou nemám dobrý vzťah a nevidela som ju vyše tri roky, bola veľmi prekvapivá a šokujúca.
Nezmohla som sa na slovo. Len som tam sedela s otvorenými ústami.
"Už to je vybavené," napriek mojej reakcii pokračoval oco, "dnes som ju kontaktoval a nakoniec súhlasila. Všetko bude v poriadku, Y/N. Budeš sa tam mať dobre" postavil sa a pohladil ma po vlasoch. Ja som na neho hodila ten Už-nie-som-malá pohľad, on sa len usmial a odišiel z obývačky. Nemala som tam už čo robiť, v tejto miestnosti domu často nebývam. Moje najobľúbenejšie miesto je pochopiteľne moja vlastná izba, ktorá bola na druhom poschodí, a presne tam som zamierila aj teraz. Predtým som sa nemýlila - začalo mrholiť. Vošla som do svojej izby, a prvé, čo som spravila bolo 
to, že som do ruky chytila mobil a napísala som o tom všetkom mojej kamarátke Diane. Je pre mňa niečo ako najlepšia kamarátka, ale radšej nikomu neverím až príliš. Keby ste nás dve videli spolu, pomysleli by ste si, že sme najlepšie, ale nerada robím priveľké záväzky, preto to máme takto. Som proste divná ale dávam si pozor. Písala som si s ňou až do noci, spolu sme preberali rôzne veci. Bola som tak vyčerpaná, až som pri mobile zaspala. Zajtra je však nový deň. Nový začiatok.

Ahojte!! Toto je prvá časť príbehu "Hokejista?" a chcela by som vám povedať niečo o sebe a o mojej histórii v písaní. Čítať som začala, keď som mala tri roky, (je to neuveriteľné, ale pravda!!) už od malička mám vzťah ku knihám a slovenskému jazyku, aj keď niekedy píšem aj po anglicky. V prvom ročníku som začala písať svoje vlastné poviedky a básničky, keď som mala čas. Bavilo ma hrať sa so slovíčkami, neskôr som trochu v básňach pokročila a minulý rok cez majstrovstvá som napísala prvú básničku o hokeji. mala niečo cez dve strany :) anyways nemyslela som si že písanie na wattpade bude také náročné??? reálne teraz to má iba niečo vyše 850 slov a to ešte nie je nič, pritom som nad tým strávila pol dňa? skúsení spisovatelia, napíšte mi čo robím zle a v čom sa mám zlepšiť. veľmi by mi to pomohlo, lebo predsa len píšem na túto platformu po prvý raz. myslím, že sa Jurko neobjaví ešte ani v druhej časti, ale bude veľmi zaujímavá a záživná :)) musíte vydržať lebo plánujem túto knihu spraviť na svojich 100 percent a aj keď to popri škole a krúžkom nebude tak ľahké, budem sa snažiť vydať minimálne dve-tri časti do týždňa. ak to bude mať trochu úspech, budem sa snažiť byť viac aktívna, lebo poznám ten pocit čakania na ďalšiu časť a neznášam to!! táto kapitola bola skôr taká zoznamovačka, no viac vecí sa určite dozviete v ďalších kapitolách ;) ďakujem všetkým za čítanie a nezabudnite mi poradiť čo mám spraviť lepšie!! mám vás všetkých strašne rada :) ahojte v ďalších častiach!!
— Lin <3