Hokejista?

VII. kapitola

V šoku som presunula svoj pohľad z fľašky na Juraja. Cítila som na sebe všetky pohľady, v izbe bolo úplné ticho. Vtom som si uvedomila, čo mám spraviť, a nechcela som vyzerať ako zbabelec, tak som sa naklonila k Jurovi a on spravil to isté. Keď naše hlavy boli od seba už menej ako centimeter, naše pery sa spojili a mne v bruchu vybuchlo milión motýľov. Nevedela som, po čom túžim, no pri tomto momente mi odpoveď bola jasná. Bolo to niečo nevídané. Už som sa predtým bozkávala, ale nikdy to nebolo takéto vrúcne a úprimné. Po niekoľkých sekundách sme skončili a naše hlavy sa od seba odvrátili. Všetci na nás pozerali s prekvapenými výrazmi na tvári. Vážne som nevedela, čo mám robiť. Bola som ako v tranze. Nevedela som, čo mám robiť. Neuvedomúc, čo robím, som si zobrala kabelku a bežala som k dverám, ktoré som zabuchla. Ešte som započula hlasy, ktoré na mňa kričali, no nevnímala som ich. Jediné, na čo som sa dokázala sústrediť, bol incident, ktorý sa práve stal. Z kabelky som vytiahla kľúče a chcela som otvoriť dvere do mojej izby, no nešlo to. Pozrela som sa na číslo kľúča. 468. Doriti! Za nimi som už dnes vážne nechcela ísť, no predtým, ako som sa otočila, za sebou počujem hlas. Známy hlas.
"Hľadáš toto?" Spýtal sa Juraj, ktorý držal v ruke kľúče s číslom 505.
Musela som sa na neho pozrieť. Otočila som sa k nemu a povedala som, že má pravdu, sú to moje kľúče. Juro ku mne natiahol ruku, v ktorej ich mal. Stále som však nedosiahla, preto som musela ísť až priamo k nemu. Podal mi kľúče, a zaželal mi dobrú noc. Ja som mu dala zas tie jeho, a uvedomila som si, že Juraj vôbec nie je zlý, a nechce mi nič zlé. Chápe ma. Neviem ako sa to stalo, ale zrazu som ho objala. On mi objatie opätoval. Chvíľku sme tam tak stáli vo vrúcnom objatí a na mňa doľahli všetky pocity z predošlých dní. Rozplakala som sa. Na JEHO RAMENE. Zrazu sme sa pustili a videla som, že má od mojich sĺz tričko.
"Prepáč, že som ti zaslzila tričko." Ešte som trochu fňukala a Juro sa len usmial a povedal, že je to v poriadku. Poprial mi dobrú noc a povedal, že už ide, pretože by nás ostatní podozrievali. Prikývla som na znak súhlasu a otvorila som dvere od mojej izby s číslom 505.
Bolo niečo okolo dvanástej, zajtra je otvárací ceremoniál a aj prvý tréning, a aby som tam nezaspala, išla som to spraviť radšej už teraz. Prezliekla som sa do pyžama a nastavila som si budík na siedmu. Ako som ľahla do postele, som prekvapivo hneď zaspala.

Ráno ma zobudilo zvonenie budíka. Vypla som ho a chcieť-nechcieť som vstala z postele. Viem, že raňajky sú od siedmej do deviatej, takže som ešte mala čas. Prezliekla som sa a umyla som si zuby a tvár, očesala vlasy a potom som sa rozhodla napísať Šimonovi, kedy prídu na raňajky. Ten mi hneď odpísal, práve sa tam chystajú. Dohodli sme sa za päť minút pred výťahom na konci chodby. Vyrazila som tam trochu skôr, no za malú chvíľu som už videla chalanov vychádzať z izby. Odomkol Šimon, a keď vyšiel von tak sa postavil pri dvere, že počká na všetkých. Za ním som uvidela Samuelovu hlavu, ktorý sa postavil vedľa Šimona, a nakoniec som uvidela aj Juraja, ktorý mi pripomenul rušné chvíle v noci. Keď za sebou zamkol, tak sa všetci traja za mnou rozbehli. Objali sme sa. So Samom a Šimonom to bolo rovnaké, ale kvôli bozku s Jurom som v našom objatí vnímala niečo iné, aj keď sa medzi nami nestalo nič viac. Stále je to len najlepší kamarát, s ktorým som sa "vďaka" fľaške pobozkala. Koniec. Ale ak mám povedať pravdu, nie je mi veľmi ľahostajný. Zo snívania ma prerušil Samo.
"Y/N, čo si dáš na raňajky?" Spýtal sa ma, a ja som si neuvedomila, že už kráčame po schodoch. Musela som rýchlo odpovedať.
"Hm, veru neviem, ešte som nad tým nejako nerozmýšľala."
Prišli sme do jedálne, kde som uvidela švédske stoly, čomu som sa potešila, pretože ako som hovorila, som priveľmi prieberčivá. Takto si aspoň môžem vybrať jedlo, aké len chcem. Oddelila som sa od našej skupinky k prvému stolu s jedlom. Boli tam klasické veci, ktoré sa zvyčajne jedia na raňajky. Už som rozmýšľala nad cereáliami, no zrazu som videla, ako čašníčka priniesla na stôl po mojej ľavici palacinky, z ktorých sa ešte parilo. Ani na sekundu som nezaváhala a schmatla som si tri. Išla som k stolíku s nátierkami a zobrala som si nutellu. Ja som nutella, nutella je ja. Tak ju milujem, preto som sa potešila, že som ju na stole našla. Spokojná s tým, čo mám, som vyhľadala chalanov. Samo s Jurom sedeli pri stole a o niečom sa veľmi živo rozprávali. Zamierila som k nim. Stôl bol do tvaru štvorca so štyrmi stoličkami, Juraj a Samuel sedeli oproti sebe. Sadla som si k Jurovi. Položila som moje občerstvenie na štvorcový stôl a uvedomila som si, že tu chýba jeden člen partie. Bol to Šimon. Otočila som sa a hľadala som ho očami. Našla som ho pri nátierkach, bral si džem, a čo to mal na tanieri- to boli tie isté palacinky ako mám aj ja! Pri pohľade na Šimona som sa musela zasmiať. Aspoň nie som jediná, ktorá má rada palacinky. Všimla som si, že hľadá náš stôl, preto som mu zakývala. On moje gesto uvidel, pochopil ho správne, usmial sa a už mieril za nami. Keď si sadol, pozrel sa na môj tanier a zrazu sme sa obidvaja rozosmiali. To konečne vyrušilo Juraja a Samuela z ich "dôležitej" debaty a začali sme jesť. Nenápadne som sa pozrela do ich tanierov. Samuel si naložil volské oká a Juraj párky. Pustila som sa do mojich palaciniek. Keď som dojedla, videla som, že aj Juro má už prázdny tanier. Počkali sme na zvyšných, a keď už dojedli všetci, zasunuli sme za sebou stoličky a odišli sme. Po ceste som zbadala otca so Šatanom, určite preberali tréning, ktorý sa dnes uskutoční. Zdvihol ruku na znak pozdravu a kráčal ku mne. Ak vie o tom, že som včera nebola na svojej izbe, zabije ma. Povedala som chalanom, nech idú na izby bezomňa. Otec ku mne prišiel a povedal mi:
"Dnes sa o jedenástej doobeda nachystaj, pretože ideme na ten otvárací ceremoniál. Daj si na seba niečo slávnostné, budú tam všetci, tak od teba očakávam slušné správanie."
Usmial sa a zamieril do jedálne v sprievode Mira.

Ahojte!! Po strašne dlhej dobe (6 dní) tu máme ďalšiu časť. Tento týždeň mám prázdniny, to znamená, že budem písať aktívnejšie a budem sa snažiť vydať aspoň jednu časť za deň, aj keď myslím, že budem mať čas aj na viac. Uvidíme. Chcela by som poďakovať všetkým, ktorí čítajú moju fanfikciu. Veľmi si to vážim, a nemôžem uveriť, že za chvíľku tento projekt bude mať dvetisíc prečítaní. ĎAKUJEM!!
- Lin <3