Hokejista?

IV. kapitola

Jeho meno bolo Juraj Slafkovský. Zostala som v šoku. Taký šok som veru ešte nezažila. Začala som sa triasť a stále sme mali očný kontakt. Keď uvidel aj on mňa, otvoril ústa a na sekundu zastal. Bolo vidieť, že prežíva to isté čo ja. Niektorí hokejisti sa na nás pozerali s nechápavým pohľadom, ale jeden, tuším to bol ten Šimon, vyzeral skôr prekvapene. Hokejisti, ktorí už boli pri autobuse si podávali ruky s trénermi. Juraj už tiež kráčal k autobusu, ale stále mal ten šokovaný výraz na tvári presne ako ja. Tváril sa to zakryť, ale ja som to tam stále videla.
"Slafkovský je nejaký zakríknutý," počula som, ako šepká Lašák môjmu otcovi. Potom som si to uvedomila, že mu to budem musieť vysvetliť nielen ako trénerovi, ale tiež ako ocovi. Všimla som si, ako Juraj nastúpil do autobusu. Už-už som chcela ísť za ním, ale on nenápadne pokrútil hlavou na znak nesúhlasu, preto som tam nastúpila až spolu s otcom. Ten si však sadol vedľa Šatana, mne zostalo voľné miesto vedľa neznámeho hokejistu, ktorého som už videla, lenže nepamätám si na jeho meno. Slušne som sa spýtala, či ma pustí, a on prikývol. Keď som si sadla, podal mi ruku.
"Samuel Knažko."
"Y/N Y/L/N."
"Čo tu robíš a kto si?" spýtal sa Samuel hneď priamo.
"Som vlastne dcéra Craiga Ramsayho. Som tu s ním lebo ma nemal kde dať. Pôvodne som mala ísť k mame, to však nevyšlo." Povedala som mu to, lebo sa mi zdal v pohode. Ten obdivne zapískal.
"Predpokladám, že hokej hrať vieš."
"To máš pravdu. Ale ja hrať s vami nebudem. To je iná liga."
Zarozprávali sme sa, a zistila som, že je to super chalan. Sľúbil mi, že mi to tam poukazuje.
"Tvoj fotrík nám poslal fotky celého areálu" povedal, keď som sa ho spýtala, ako to, že to tam pozná.
Hovoril mi, ako sa dostal až na olympiádu, keď vtedy autobus zastavil pred obrovskou budovou.
"A sme tu. Je tu aj štadíón a rovno aj naše izby a hotel."
Zostala som prekvapená.
"Všetko spolu?" vydýchla som.
Prikývol a pustil ma von ako prvú. Vonku som uvidela Jura, ktorý mal ten pohľad musíme-sa-porozprávať a ja som vyrazila za ním. Vtom ma však zobral Lašák.
"Y/N, sem poď" zakričal na mňa a mne nezostávalo nič iné, ako nasledovať ho. Museli sme mať naponáhlo, lebo sme na poli bežali. Keď sme boli v budove, vysvetlil mi: Chcem ti to tu ukázať, viem, že si to tu nevidela asi ako jediná. Ja som si potom spomenula, že mi to sľúbil Kňažo.
"Prepáč Janko, ale už mi to chcel poukazovať Kňažko, a sľúbila som mu to." Vážne mi to bolo ľúto, no nechcela som Sama sklamať. Našťastie to Lašák chápal a tak so mnou počkal na ostatných, ktorí za chvíľu prišli. Tí išli na svoje hotelové izby. Ja spolu s Knažkom sme sa išli poprechádzať po areáli, keď za nami prišiel Juro. Skoro mi spadlo srdce do nohavíc, keď som ho uvidela.
"Čauko, poslal ma Šatan, že to tu mám Y/N poukazovať, ale ako vidím, už má spoločnosť. Daj si pohov, Kňažo," hovorí Juraj a potľapká Samuela po pleci, "Choď si oddýchnuť a ja tuto slečne ukážem štadión."
"No keď myslíš," povedal Samo a mykol plecami. Už nás len pozdravil a išiel pravdepodobne do jeho izby. Keď zahol za roh, nastalo trápne ticho. Po chvíli sa ozval Juro.
"To s tým Šatanom bola lož." Povedal to s ľahostajnosťou, ako keby mu to bolo úplne jedno. Ja som sa odrazu vzchopila a začala som:
"Ako sakra sme sa sem dostali? Spolu. Prečo si mi nepovedal, že si profesionál?"
Y/N, pochop to, že mám až príliš veľa fanúšičiek, a keby som ti to povedal, myslel som si, že sa stane to isté, čo s nimi. Že si ma nebudeš vážiť ako človeka, ale len ako nejakú celebritu. Vôbec mi ani len nenapadlo, že si mohla byť trénerova dcéra."
Vtom mi prišlo Jura strašne ľúto. Tá sláva mu niekedy už strašne musí liezť na nervy. Neviem, čo by som robila, keby som ja bola na jeho mieste. Musí to mať ťažké.
"To je ale hrozne veľká náhoda. Mám taký pocit, že tých čajov spolu stihneme vypiť viac." Zasmiali sme sa. Vtom začal kráčať k obrovským dverám priamo v uličke pred nami, a ja som uvidela štadíón v jeho plnej kráse.
"Tu budeme hrať," povedal Juraj a ja som vstúpila do veľkej haly. Bola tam zima, no vďaka vetrovke som vydržala. Keď mi Slafko ukázal aj ostatné časti štadiónu, prešli sme do šatne, ktorá bola na moje prekvapenie veľmi priestranná. Boli tam už nachystané dresy a výstroj pre každého hráča.
Potom sme prišli na štadíón, ktorý bol oveľa menší od toho prvého. Bolo mi vysvetlené, že tento patrí na tréningy. Hokejovú časť sme mali prebranú do niečo menej dvoch hodín, potom sme prešli do časti, v ktorej bol hotel. Bol veľmi luxusný, najviac ma zaujala reštaurácia/jedáleň, ktorá bola úplne taká istá, ako býva vo filmoch. Nevedela som sa dočkať večere, kde sa všetci zoznámime práve tu. Aj keď v jedle bývam vyberavá, tu sa určite najem. Potom sme prešli na terasu, kde bol krásny výhľad na okolitú prírodu. V diaľke som videla hory, ktoré boli na ich vrcholoch zasnežené. Vyzeralo to ako z rozprávky. Dole v zadnej časti hotela bola sauna a aj plavecký bazén, a vonku z tej strany bola aj vírivka. Nevedela som, či sa využije, pretože každý bude veľmi zaneprázdnený, ale keby som sa nudila, povedala som si, že tam pôjdem sama. Keď sme sa prešli po prízemí hotela, vyrazili sme po schodoch na prvé, v ktorom boli izby. Od otca som už počula, že v každej izbe budú dvaja, niekedy traja, no keďže som tu prišla úplne nečakane, budem mať jednu izbu len pre seba. Na tomto poschodí sme veľa času netrávili, iba sme sa prešli po chodbe, na ktorej izby boli. Potom sme vyrazili na posledné prístupné poschodie, kde bola obrovská sála na podujatia a oslavy, ktorá zaberala celé jedno poschodie. Juro mi prezradil, že hore už sa nachádza len poschodie pre zamestnancov, kde máme zakázané chodiť. A to bol koniec prehliadky.
Keď sme schádzali dolu na izby povedala som:
"Ty si teda sprievodca! Vies čo, nechaj hokej hokejom a poď robiť toto!"
Výbuch smiechu. Smiali sme sa tak veľmi, až sme sa nevedeli nadýchnuť. Určite nás bolo počuť až dole. Bolo niečo okolo štvrtej-piatej, keď sme sa rozlúčili. Od recepčnej som si vypýtala zarezervovaný kľúč od mojej izby. Keď som sa dostala k číslu 505, odomkla som, a vošla som do izby. Bola strašne veľká! Od úžasu som vydýchla. V izbe bola obrovská kúpeľňa, a tak isto aj spálňa. Hneď som sa hodila na posteľ a zrazu mi na mobile prišlo upozornenie.
Neznáme číslo:
Ahoj Y/N, tu Samo. Mám od Jura odkázať, že dnes o siedmej má byť zoznamovačka na večeri. Ulož si moje číslo!
Odpísala som:
Čauko, hneď si ho uložím. Povedz Jurovi, že ďakujem za informáciu.
Uložila som si Samovo číslo, keď vtom mi niekto zaklopal na dvere. Vstala som z postele a išla som otvoriť. Pred dverami stál ocko.
"Ahoj, chcel som len vedieť, ako sa ti darí. Počul som, že ti Knažko ukázal areál."
"No, oci, on chcel, ale potom ho vystriedal Juraj, poslal ho oddýchnuť si."
Ocko len prikývol a dodal:
"Neviem či vieš, ale dnes o siedmej..."
"Je večera so všetkými. Viem." povedala som. Oco sa len usmial a povedal. "Obleč si niečo normálne a pred siedmou prídi do reštaurácie. Dúfam, že budeš slušná."
"Rozumiem, vykonám."
Otec sa po mojej odpovedi usmial. Povedal, že má veľa práce a preto sme sa rozlúčili. Keď som za ním zavrela dvere, ľahla som si na posteľ a v tom momente ma premohla únava. Zaspala som.

Čauky!! Dnes trochu dlhšia časť, 1300 slov. Musím povedať, že mi písanie už ide ľahšie. Ako som hovorila, zajtra asi nebudem mať čas napísať ďalšiu časť, preto si ju predpíšem už dnes a keď tak ju vydám zajtra, aby ste mali čo čítať. Dúfam, že sa vám moja tvorba páči. Užite si pekný deň aj s touto kapitolou :)
- Lin <3