Hokejista?

III. kapitola

Keď som nasadla do lietadla, pocity so mnou len tak miešali. Mama bola vždy veľmi zvláštna, ale toto by som na ňu nepovedala. Ako to mohla urobiť, keď vedela, že mám prísť? Moje nádeje na dobrý život s matkou sa vyparili, a ja som tak dúfala že sa zmenila a bude úplne iná ako predtým... Znova som sa sklamala. Moje myšlienky boli však aj pri záhadnom chlapcovi Jurajovi z letiska. Bol veľmi milý a vtipný! Škoda, že sme si nevymenili ani telefónne čísla, teraz už len treba dúfať, že sa naše osudy budú ešte súdené stretnúť. Keby sme mali iba ďalších päť minút...
Zo snívania ma prerušil ocko so svojou prednáškou.
"Kvôli nezhode s tvojou mamou si musela ísť so mnou. Dúfam, že si uvedomuješ, že to teraz nebude ľahké. Budem zaneprázdnený trénovaním a očividne ťa po veľkom neznámom meste nepustím chodiť samú. To znamená, že budeš musieť byť stále so mnou. Na tréningoch, zápasoch. Vôbec neviem, čo tam budeš stvárať, ale nič iné sa nebude dať robiť. Chápeš to?"
"Áno" povedala som a prikývla som hlavou. Veci sú teraz veľmi komplikované a nebude sa dať robiť nič iné, než počúvať dospelých. Aspoň uvidím všetko naživo a nie cez fotky, ktoré mi ocko mal pôvodne posielať. Ak mám povedať pravdu, takto mi to vyhovuje oveľa viacej, než aby som mala zostať s mamou, ktorá ma hrozne sklamala. Otec je pre mňa autorita a mám pocit, že sa tieto dni toho o hokeji naučím veľmi veľa. Myšlienky mi znovu ušli k Jurajovi. Už naňho musím prestať myslieť! hovorím si. Lenže to po dnešku asi tak ľahko nepôjde.
Lietadlo konečne vzlietlo. Nerobí mi to zle, už som zvyknutá, pretože lietadlom som už letela veľmi veľa krát. Sedím vedľa otca, ktorý číta noviny. Neviem, kde sedia hokejisti, táto časť lietadla je vyhradená pre trénerov. Za ockom sedí Šatan a Lašák, ostatných však nepoznám. Nakoniec ma premôže únava a zaspím.
Zobudia ma až lúče slnka, ktoré značia, že je ráno. Otec je už hore, a rieši niečo s ostatními trénermi. Keď vidí,že som sa už tiež zobudila, kývne mi hlavou na pozdrav a znova sa zapojí do rozhovoru. Janko si to všimne a zakýva mi. Usmejem sa na neho a zopakujem jeho gesto. Lašák je super. Poznám ho, pretože k nám často chodieval a vždy mi doniesol mliečnu čokoládu. Prirástol mi k srdcu a beriem ho ako svojho strýka. Letuška mi už priniesla raňajky. Na takéto obsluhovanie nie som vôbec zvyknutá, vždy si veci iba donesiem sama. Poďakujem jej a ona odíde. Doniesla mi volské oko, ktoré zvyčajne nejedávam, ale tentoraz som taká hladná, že za päť minút je tanier prázdny. odložím ho nabok a cítim slabý tlak v lietadle. "Pristávame" hovorí hlas v reproduktoroch. Tréneri, medzi ktorými je aj oco, sa rozpustili a zapli si naspäť pásy.
"Y/N, po pristátí si neber svoje veci. Pôjdeme za hokejistmi a predstavíme sa. Trénovať začneme až zajtra, dneska sa prejdeme po areáli a bude to tak trochu zoznamovací deň. Bude to nuda, ale je to dôležité a tradičné." hovorí ocko. Ja len znova prikývnem a on na mňa vrhne zvláštny pohľad.
"Čo ti je? Nedaj Bože si zamilovaná." žartoval. Nahodila som "nechutný" pohľad a vravím:
"Preboha, oci, čo ťa to napadlo, samozrejme že nie som" Nuž, lenže neviem, či je to tak celkom pravda. Stále na Juraja musím myslieť, ale môj zdravý rozum mi vraví, že ho nemilujem. Zrazu mi to dopne. Beriem ho ako najlepšieho kamaráta. Ale je to pravda?
Vidím z okna, že cez mraky je ďaleko vidno Pekingské letisko a pristávaciu dráhu. Zbalená som, takže už len môžem počkať, keď lietadlo zastaví. Ak mám povedať pravdu, som na tých hokejistov celkom zvedavá. Nie len na ich výzor, ale aj na ich schopnosti. Toto bude úplne naopak, než to povedal ocino. Toto bude strašná sranda. Ešte sme nepristali, ale v lietadle panuje mierne napätie, tlak, stres. A mám pocit, že je to nákazlivé. Neviem prečo sa začínam potit a brní mi celé telo, nemám na to dôvod, ale predsa len, som v Číne na zimných olympijských hrách. Môže sa toho stať veľa. Uvedomujem si, že tieto momenty mi môžu úplne zmeniť život. Znova sa zasnívam, no potom počujem hlas z reproduktorov, ktorý oznamuje, že lietadlo pristáva. V lietadle nastane šum. Všade lietajú emócie. Zrazu cítim, ako sme na pevnej zemi. Odopnem si pás a už si chcem zobrať batožinu, ale potom si spomeniem na otcov príkaz a nechám ju v lietadle. Postavím sa do rady, ktorá smeruje von z lietadla. Ocko sa postaví za mňa a na chvíľu položí ruku na moje rameno. O chvíľku už vyjdem na čistý vzduch a oslepí ma slnko. Som v Pekingu. Zostupujem dolu po schodíkoch. Pri lietadle stojí pár novinárov. Pocit, že som v telke, je zvláštny. Počujem ocov slabý hlas za mnou:
"Odpovedz im iba na otázku, kto si. To je všetko. Viac vedieť nepotrebujú."
Som na holej zemi a trénerov obklopuje tucet novinárov s mikrofónmi v ruke. Zrazu pocítim na mne niekoľko pohľadov. Snažím sa vyzerať normálne a zrazu od jednej novinárky počujem presne tú otázku.
"Slečna, ako sa voláte?"
Pozriem sa sebavedomo do kamery a odpoviem.
"Volám sa Y/N Y/L/N, a som dcéra trénera Craiga Ramsayho." Ostatné otázky ignorujem a kráčam priamo k autobusu, kde sa postavím do rady vedľa trénerov. Z jednej strany Šatan, z druhej oco. Chvíľu si nás pofotia a potom čakáme pri autobuse na hokejistov. Pozriem na východ z lietadla a vidím, ako z neho vychádzajú hokejisti. Na moje prekvapenie sú všetci veľmi mladí. Postupne vychádzajú z autobusu a vyhlasujú sa ich mená. Počujem však iba niektoré. Patrik Rybár, ktorý má byť brankár, Samuel Knažko, Šimon Nemec... Už čakám, kým môžem nastúpiť do autobusu, a preto nedávam veľký pozor. Ide ešte veľa hokejistov, ale potom zrazu vystúpi mladý tmavovlasý chlapec, ktorý sakra vyzerá úplne ako Juraj. To je vylúčené. To nemôže byť on. Presne vtedy sme si opätovali pohľady. Zatváril sa veľmi zvláštne a otvoril ústa. Moje obavy sa však naplnili, keď vyhlásili jeho meno. Juraj Slafkovský.

Ty kokso, keď som písala koniec tejto časti, triasla som sa ako osika od napätia. Ukončila som to veľmi napínavo, ale sľubujem, že dnes alebo zajtra ešte vyjde ďalšia časť. Obávam sa však, že v pondelky a v stredy nevyjde žiadna časť, pretože v tie dni mám toho veľa. Skúsim si však predpísať kapitoly na tieto dni, aby ste aj vtedy mali čo čítať. Prosím vás, napíšte mi ako sa vám príbeh páči do komentárov. Budem rada za každú podporu. Ďakujem za čítanie :)
- Lin <3