Hokejista?

II. kapitola

Týždeň prešiel ako voda a o sedem dní som sedela na posteli so zabaleným kufrom. V hlave som mala veľa myšlienok a pocitov, ale pociťovala som aj značnú zvedavosť - čo je z mojej mamy teraz? Možno je to naozaj lepší človek a budeme si rozumieť. Premietala som si rôzne scenáre a zhodnotila som, že by pobyt u matky nemusel dopadnúť vôbec zle. Otec mi povedal, nech sa nad tým zbytočne netrápim, a prisahal, že hneď po skončení olympiády pre mňa príde a pôjdeme spolu domov. Vie, že stretnutie s mamou pre mňa nebude ľahké, ale zvládnuť to musím. Súhlasila som s otcovými podmienkami, ale mala som však aj jednu svoju. Vážne som chcela, aby mi posielal fotky so zápasov a tréningov - budem tam aspoň cez fotky. Pre neho to nebol žiadny problém, takže súhlasil a ja, už vyrovnaná so svojimi pocitmi, ale s veľkým otáznikom v hlave som prešla cez hlavnú bránu domu, ktorý som už veľmi dávno neopustila na viac ako dva týždne.
"Bude mi to tu chýbať" povedala som pošepky, ale tak, aby to oco, ktorý už nakladal veci do džípu, počul.
"Uvidíš, že zachvíľu na všetky starosti zabudneš, a budeš si užívať LA" odpovedal mi otec s patrným úsmevom na tvári. Nemohla som urobiť nič iné, než mu ho opätovať a nasadnúť na sedadlo spolujazdca. Zapla som si bezpečnostný pás a už som len počula buchnutie kufra zo zadu auta. Otec si prisadol a za celú cestu autom na letisko nepovedal jediné slovo. Myslím, že mal dosť svojich trápení. Predsa len, trénovať slovenský tím na olympiáde nezvládne každý ľavou zadnou. Sú to určite veľké tlaky a stresy nie len na neho, ale aj na celý tím. Zrazu ma premohol pocit sklamania - prečo ma nechcel zobrať so sebou? Ja nie som až tak náročná, možno by si ma ani nevšimol...
Ocko, ako keby mi vedel čítať myšlienky, mi povedal:
"Y/N, nemohol som ťa vziať do Pekingu. Viem, že by si sa tam nudila. Vážne by to nebolo pre teba a na toto nie si zvyknutá. Budem mať veľmi veľa práce a na teba by som nemal čas, preto som sa skontaktoval s tvojou matkou, ktorá ťa našťastie príjme na krátku dobu k sebe. Môžeš byť vďačná."
Nevedela som čo na to povedať, a preto som zostala ticho, dúfajúc, že to oco pochopí. To sa však nestalo.
"Dúfam, že teraz nie si na mňa urazená," povedal. "Pochop, že sa snažím pre teba robiť len to najlepšie."
Venovala som mu upätý pohľad a nakoniec zo mňa niečo vyšlo.
"Oci, ja nie som nahnevaná, a chápem to. Aj preto som nerobila až také problémy s odchodom k mame. Už sa na ňu vlastne teším."
Neviem, prečo som to povedala, bolo to teoreticky nelogické, ale možno to išlo priamo z môjho srdca. Otec na túto odpoveď zareagoval presne tak, ako som očakávala. Vrhol na mňa prekvapivý pohľad, a potom, uvedomujúc si, že riadi auto, sa odvrátil, aby videl na cestu. Potom už len pokrčil plecami a tým gestom sa náš "dôverný" rozhovor ukončil. Po vyše desiatich minútach odpornej nudy v aute som cez okno konečne uvidela známe pristávacie dráhy bratislavského letiska. Bolo tam veľmi rušno, nečudovala som sa, pretože ľudia cestujú často. Vystúpili sme z džípu a pomohla som ocovi odniesť batožinu. Na letisku sa stále preháňali ľudia, a počas chôdze som si všimla veľa ľudí. Chodiac očami po ľuďoch, otec, ktorý uvidel známu tvár, sa odomňa odpojil. Ja som však nezastavila, pretože som sa rozhodla spraviť si krátku prechádzku. Obdivovala som všetky tie tabule, keď zrazu som na svojej prednej časti tela pocítila prudký náraz. Strašne som sa zľakla, čo sa stalo, keď vtedy som konečne uprela pohľad na "vec" ktorá buchnutie spôsobila.
"Dávaj pozor!" povedal s nahnevaným tónom v hlase vysoký tmavovlasý chlapec. Nebol až taký nádherný, ale škaredý tiež nie. Povedala by som, že v pohľade vyzeral ako normálny chalan v jeho veku. Mohol mať sedemnásť, nanajvýš devätnásť rokov. Chvíľu som sa spamätávala zo šoku a konečne som sa ozvala.
"Prepáč mi to, naozaj som to nespravila schválne." On sa na mňa len pozrel a vzdychol si. Vyzeral unavene, akoby nespal minimálne dve noci.
"Nie, nebola to tvoja vina. Ty prepáč mne, že som na teba tak vyletel. Dnes nemám ľahký deň" odpovedal. Pri patrnom úsmeve odhalil zuby, na ktorých mal strojček.
"Čo ty tu vlastne robíš? Nevyzeráš, že už máš osemnásť" spýtal sa a pri tom zdvihol pravé obočie. Strašne ma to fascinuje. Odpovedám mu:
"Čakám na oca. Našiel tu niekoho známeho a teraz sa nevie prestať rozprávať." uškrnula som sa pri tom, pretože otec toto robí vždy.
"Nechceš čaj? Vyzeráš že mrzneš." Zasmial sa a jeho smiech bol veľmi príjemný. Mimochodom, netipol si zle. Mala som pocit, že vyzerám ako eskimák. Odhadla som čas, a vyšlo to tak, že ešte trochu času zostáva, preto som prikývla. Všimla som si, že záhadný chlapec má o kufor priviazané zimné korčule.
"Hráš hokej?" tresla som to prvé, čo ma napadlo.
"Si jasnovidka, alebo len rozmýšľaš?" Zasmiala som sa.
"Tak po prvé, mám aj meno, a to nie je jasnovidka. Som Y/N. Po druhé, vyzerám byť sprostá?"
"Y/N, mhm. V tom prípade ti svoje meno budem musieť prezradiť aj ja. Som Juraj."
To nemohol!! Práve som pila čaj, až mi zabehlo. Rozkašľala som sa a Juraj mi pobúchal po chrbáte. Vzápätí ma premohol záchvat smiechu. On sa na mňa len nechápavo pozrel.
"Prepáč, prepáč," hovorila som pomedzi smiech "ale od teba by som skôr čakala nejaké moderné meno. Ako Maximilián alebo Alex" stále som sa smiala.
Vtom sa začal smiať aj on. Spolu nás bolo počuť snáď na celé letisko.
"Si strašne divná" povedal odrazu.
"Tak keď ja som divná, tak ťa vyzývam na hokejový súboj" povedala som s úškrnom.
Juraj sa začal smiať ešte viac.
"Ty a hokej? So MNOU? pochybujem..."
Chcela som sa ho spýtať, kde vlastne hokej hrá, no vtom mi zazvonil mobil. Ocko. Už musím ísť. Presne to som povedala aj Ďurovi. Ten sa so mnou narýchlo rozlúčil.
"Hádam si snáď spolu niekedy zahráme." Povedal na rozlúčku. Potom sme každý išli svojou cestou. Zdvihla som to ocovi.
"Y/N, mám správu, ktorá všetko komplikuje. Okamžite príď za mnou." Zložil.
Keď som k nemu dobehla, začal.
"Z maminho mobilu mi volala polícia. Je zatknutá za pašovanie drog cez hranice."
Šok číslo dva. Otvorila som na ocina ústa.
"To znamená, že..."
"Že ideš so mnou. Švihni si. Lietadlo odchádza za päť minút."

Dneska trošku dlhšia časť!! 1071 slov :) Už som do toho zakonponovala aj stretnutie s Jurkom, ktoré dopadlo dobre!! Dnes možno ešte napíšem ďalšiu časť. Táto mi trvala niečo vyše hodiny, takže myslím, že začnem ešte tretiu kapitolu. Dúfam, že sa vám kniha zatiaľ páči!! Musím však spomenúť ešte jeden fakt - viem, že Craig Ramsay má 70 rokov, ale na ten fakt nejako zabudnite, je to proste náš otec. Pozdravujem vás a majte sa ;)
- Lin <3