Hokejista?

X. Kapitola

Bolo to tam proste nádherné. Na ľade najprv korčuľovali maskoti každého štátu a napokon sa každá krajina po jednom zvolala na ľad. Naši hokejisti si už nazúvali vopred pripravené korčule, medzi nimi aj hlavný tréner alias môj otec Craig Ramsay. Keď sme videli, ako na ľad vykorčuľoval hokejový štát pred nami, chlapci sa pomaly začali zdvíhať z ich pohodlných sedadiel. Juraj mi pri odchode pustil ruku, ktorá mi skĺzla dolu. Chcela som ho povzbudiť a preto som sa naňho usmiala a vztýčila palce hore, vtedy sa letmo zasmial. To isté gesto som ukázala aj Samovi a Šimonovi, ktorí mi zakývali a potmehúdsky sa usmiali, no nestihla som zistiť, čo majú za lubom alebo či niečo vyviedli, pretože o chvíľku sa z reproduktorov ozval názov našej rodnej zeme a preto ma chalani museli opustiť. Bola som pripravená tlieskať im a povzbudzovať ich tím z plných pľúc, čo som si nacvičovala aj na zápasy. Chlapci vykorčuľovali na ľad a z diaľky pár metrov som videla Jura, ako sa na mňa usmieva a pri tom dodržuje prenikavý očný kontakt, ktorý som o chvíľu prerušila. V tom momente som to vedela už na sto percent - zamilovala som sa doňho. Cítila som, akú mám červenú tvár, a preto som ju musela od ľadu obrátiť smerom k prázdnym sedadlám po mojej pravej strane. Vtom ma za ľavé rameno poklepkala Soňa.
"No spusti. Čo je medzi tebou," pozrela sa na mňa, "a ním." ukázala prstom na Jurajovo prázdne sedadlo. Nemohla som robiť nič iné, len jej povedať úplne všetko o nás. Stretnutím na letisku, neskôr už v Pekingu, a aj incident s fľašou. Hneď ako som skončila, mi Soňka chcela niečo povedať, lenže už bolo neskoro, keďže sa naši hokejisti vracali z ľadu späť ku nám. Keď odchádzali, sálou sa ozval potlesk, ku ktorému som sa pridala samozrejme aj ja. Tlieskala som veľmi silno, až ma boleli ruky. Keď si chlapci sadli naspäť na miesta, vyzuli si korčule, a počkali sme na koniec, ktorého sme sa napokon aj dočkali asi za hodinu. Keď sme vyšli von, pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali jednu hodinu poobede. Náš autobus už na nás čakal, preto sme doňho hneď nastúpili. Po Samovom dlhom presviedčaní, aby som si sadla opäť s Jurom, (neviem, prečo to robí) som nakoniec vyhovela nielen jemu, ale aj sebe. V buse sme sa chvíľu rozprávali, no potom zaspal. Nevedela som z Juraja spustiť oči. Všetky svaly na tvári mal uvoľnené, a bol veľmi roztomilý, keď spal. Za pár minút začali klipkať oči aj mne, opatrne som si oprela moju hlavu o jeho, tak, aby som ho nezobudila, a o chvíľu sme spali už obidvaja.
Keď som sa zobudila, autobus ešte stále išiel po ceste. Obrátila som sa na Jura, ktorý ešte stále spal a pritom sa usmieval. Asi sa mu sníva niečo pekné. Nechala som Juraja Jurajom a otočila som sa, aby som videla, kto sú tí vyvolení sediaci za nami. Čo iné som mohla čakať, samozrejme, že to boli naši dvaja chlapci. Nenápadne som strčila svoju tenkú ruku do diery medzi mojím a Jurovým sedadlom a potiahla som Šimona za nohu. Tak sa zľakol, že nadskočil asi desať centimetrov, a Samuel sa samozrejme začal smiať. Pridala som sa k nemu. Šimon len na nás pozeral a krútil hlavou, ale na perách mu pohrával nepatrný úsmev, čo znamenalo, že aj jemu táto situácia prišla vtipná.
"Y/N, Y/N, ty si pre každú hovadinu," smial sa Samo a ja som len vyčarila nevinný pohľad, akože neviem-čo-tým-myslíš.
"Čo robí Juro?" spýtal sa Šimon, keď sme sa konečne dosmiali.
"No čo asi, spí," prekrútila som očami.
Vtom si dvaja moji kamaráti vymenili šibalské pohľady a v ich očiach sa objavili malé iskričky. Došlo mi, čo chcú spraviť, a preto som Juraja snažila brániť.
"Nech vás to ani nenapad-" nestihla som dopovedať, pretože ho Samo so Šimonom začali štekliť, on sa v sekunde zobudil a začal sa smiať. Snažil sa ich odohnať, nechtiac vlepil Kňazovi facku, a obaja sa nakoniec odtiahli. Do hotela nám zostavalo posledných päť minút cesty, ktoré sme presedeli ticho, každý vo svojom svete myšlienok. Moje stále blúdili k Jurajovi, jeho úsmevu, milým slovám a celkovo k jeho bytosti, do ktorej som sa zamilovala stále viac a viac. Pozrela som sa von oknom. Hotel bol už na dohľad, preto som sa pripravila vystúpiť z autobusu. Keď sme dorazili a tak sa aj stalo, otec oznámil tímu, že sa hneď teraz prídeme naobedovať, a tréning bude o piatej večer, takže máme čas sa poumývať a nachystať. Veľmi som sa tešila, pretože som bola zvedavá na výkon tímu, a zároveň na Juraja, ktorého som ešte nevidela hrať. Pobrali sme sa na obed, kde som si sadla vedľa Sama a Cehlárika. Oproti nám boli Juro a Šimon.
Doriti! Ja sa predsa nemôžem dostať na svoju izbu! Musím to nejako poriešiť, a preto som využila situáciu a povedala to mojím spolusediacim, že som sa vymkla a teraz nemám kde byť.
"Môžeš byť na izbe s nami!" povedal Samuel, ktorý žmurkol na Šimona, veľmi nenápadne, a myslel si, že som si to nevšimla.
"To nepôjde, predsa nemáte voľnú posteľ," povedala som im, aj keď som trochu tušila, čo majú za lubom a na čo mieria.
"Veď potlačíš sa tuto s Jurajkom," vyvrátil moju odpoveď Samko a vtedy sa stalo veľa vecí naraz. Kopla som ho pod stolom do nohy, ten zjajkol, chudák Juro, ktorý pil vodu, sa skoro zadusil, lebo mu od šoku zabehla, Peter, ktorý počúval celú našu konverzáciu, sa začal smiať, a ja som bola červená ako rajčiak. V takomto chaose sme takmer ukončili našu konverzáciu, keby sa nepridal Cehlárik.
"Veď každá izba má rozkladaciu posteľ," povedal, a všetci sme sa naňho otočili. On len pokračoval.
"Keby ste si pozreli celý e-mail od trénera, nie len prílohu areálu, zistili by ste to." Len pokrčil plecami, odišiel od stola a rozlúčil sa pozdravom.
"Super, takže máme to vyriešené. Ideš spať ku nám," potvrdil to Šimon a po zjedení obeda sme sa vybrali na ich izbu. Ja som sa ešte išla spýtať na recepciu, či už dostali ten kľúčik, pre istotu, no dočkala som sa odpovede, dozvedujúc sa, že sa kľúč vyrába a k mojej dispozícii bude o nejaké tri dni - to znamená, že u chalanov na izbe budem dve noci. Nejako to zvládnem predsa. Veď budem na izbe s dvoma mojimi najlepšími kamarátmi a jedným kamarátom, do ktorého som beznádejne zamilovaná. Zbehla som hore po schodoch do ich izby, no keď som ju uvidela, zostala som tam v šoku stáť. S mojím telom som nevládala ani pohnúť, nejako som len vykoktala jedno jediné slovíčko.
"Mami?"

Táto časť bola v pláne vyjsť zajtra, no mám ju predpísanú už asi dva dni, a nemohla som sa dočkať ju vydať, taktiež poznám pocit čakať na ďalšiu časť mojej obľúbenej fanfikcie, preto som sa rozhodla venovať túto kapitolu vám, mojim najlepším podporovateľom. Každý jeden, čo toto číta, je pre mňa veľmi výnimočný človek, a ďakujem ti. Aj na tebe záleží. Ak mi chceš poslať dlhší názor na moju fanfikciu, za čo by som bola od spisovateľov s väčšími skúsenosťami veľmi vďačná, alebo aj pre ľudí, ktorí by sa chceli kamarátiť alebo s niečím sa mi zveriť, môžete mi napísať na môj Instagram: simkovlin <3
Veľké ďakujem za viac ako päť a pol prečítaní, dúfam, že toto číslo bude len narastať.
– Lin <3