Hokejista?

V. kapitola

Zobudila som sa na obrovskej posteli. Na sekundu som sa zľakla, kde to som, ale potom mi to už doplo. Peking!! Uvedomila som si, že o siedmej má byť večera, a nemala som absolútny pojem o čase, preto som v panike našla mobil a zapla ho. Bolo niečo pred pol siedmou, čo bolo už trochu neskoro, keďže tam mám byť o trochu skôr, než to začne. Rýchlo som docupitala ku kufru a začala som odtiaľ vyhadzovať veci, aby som našla niečo na seba. Nakoniec som našla červené nohavice a bielu blúzku, ktorú som si aj vybrala. Rýchlo som sa prezliekla a bežala som smerom do kúpeľne, kde som si upravila vlasy a dala si špirálu. Vlasy som si nechala rozpustené, nechcela som robiť nejakú vedu. Keď som bola hotová, pozrela som sa na hodiny - bolo niečo okolo 6:50, tak som si povedala, že môžem ísť trochu skôr, vždy lepšie ako prísť na doraz. Dala som si obyčajne čierne topánky na nízkom podpätku, a už som chcela vyraziť, no zrazu mi niekto zaklopal na dvere. Zdvihla som sa z gauča a keď som otvorila dvere, uvidela som Jura, Sama a Šimona pred mojimi dverami. Všetci traja mali na sebe biele košele a čiernych motýlikov, okrem Juraja. Ten mal červeného. Uškrnula som sa.
"Vy čo tu?" povedala som a chalani sa začali prekrikovať. Vážne ako malé deti. Nejako sa mi podarilo ich utíšiť a "predvolala" som Kňaža.
"No vrav," vyzvala som ho, "o čo tu ide?" Tak Samo začal:
"Vieš, Y/N, Juro mal taký nápad... taký nápad, že by sme tam išli spolu... no myslím na tú večeru..."
"Dobre, dobre, idem s vami." povedala som a zamkla som dvere hotelovej izby s číslom 505. Rozdelili sme sa do dvojíc: ja a Juro, a Samo so Šimonom. Juraj mi ako pravý gentleman ponúkol svoje rameno. Ja som ho chytila a takto sme išli. Privolali sme si výťah, pretože keby sme išli po schodoch, by to nedopadlo dobre. O pár sekúnd sme vystúpili z výťahu a zašli sme za uličku priamo do reštaurácie, kde som videla dlhý stôl a veľa stoličiek. Pri niektorých už stáli ľudia, ako môj otec, Šatan, jeden ďalší kouč, ktorého meno som nepoznala, Lašák, a nejakí traja hokejisti. Viem, ze jeden z nich sa volal Rybár, ale ostatných mená sa mi stratili z pamäti. Otec našu malú skupinku uvidel ako prvý. Keď videl mňa s Jurom, nadvihol obočie, a ja som jeho ruku podvedome pustila. Prišli sme k stolu, kde sme si podali ruky s ostatními účastníkmi pri stole. Očami som hľadala svoju vizitku. Y/N Y/L/N, našla som ju. Bola hneď vedľa ocka a po mojej pravej ruke sedel Šatan. Bola som zvedavá, kto bude sedieť oproti mne, a s prekvapením som zistila, že tým vyvoleným je práve Šimon. Vedľa neho bol nejaký Cehlárik a o dve miesta ďalej sedeli Samo a Juraj vedľa seba. O malú chvíľu nás tu bolo už viac. Prišiel aj záhadný Cehlo, z ktorým som si podala ruku. Hneď sme si spolu sadli a už sme sa pustili do reči. Zistila som, že chýr o tom, že si sem Ramsay priviedol dcéru, sa už veľmi rozšíril, takže som to už nemusela nikomu vysvetľovať. Tých pár minút prešlo až priveľmi rýchlo, a ani som sa nenazdala, už pri stole stáli všetci členovia Olympijského slovenského tímu. Môj otec začal príhovor. Hovoril tam niečo o tom, aká je táto olympiáda pre naše Slovensko dôležitá, a to, že sa musíme snažiť. Potom predstavoval každého pri stole. Začal pri mne. Keď som zistila, že pôjdem ako prvá, oblial ma pot. Neznášam verejné predstavovanie, ale nejako to zvládnem. Keď otec vyhlásil moje meno, a dodal, že som jeho dcéra, všetci začali tlieskať. Bola som prekvapená, že každý z tímu vyzeral veľmi sympatický a milý. Pochopila som, že mi tu bude dobre. Počas pár sekundového potlesku som sa pozrela na Jura. Tlieskal zo všetkých najhlasnejšie a tvár mu zdobila široký úsmev. Usmiala som sa aj ja, a potom sa v predstavovaní pokračovalo. Najprv otec predstavil tím trénerov a dvoch našich rozhodcov, boli tam aj komentátori Boris Valábik a Marcel Merčiak. Potom sa išla predstavovať druhá strana. Ako prvý bol Šimon, ktorému som začala silno tlieskať, to isté platilo aj s Petrom Cehlárikom. Ďalším dvom som tiež tlieskala, ale potom predstavili Sama, ktorému som venovala osobný potlesk. Hneď po Samovi išiel Juro, a bola som prekvapená, že oco dodal aj to, že je tu najmladší, čo som nevedela, a že je aj veľmi nádejný hokejista. Vďaka tomu som sa už nevedela dočkať, keď ho uvidím hrať na ľade. Potlesk pre neho bol asi najsilnejší. Ja sama som tlieskala, až ma boleli ruky, a na tvári sa mi objavil nefalšovaný úsmev. Na sekundu sa na mňa pozrel tak úprimne, že mi začalo biť srdce. Bol to nevýslovný pocit, ktorý som ešte v živote nezažila. Cítila som sa, ako sa mi rozpaľuje celé telo. Potlesk po chvíli utíchol a Juraj sa s jeho očami posunul na druhú stranu. Vedľa neho bolo veľa hokejistov, ktorých mená som v živote nepočula. Na konci stálo dievča, ktoré môj otec predstavil ako Nat. Bola to tímová fotografka a vyzerala byť veľmi milá. Mala pekný úsmev a povedala som si, že za ňou po večeri zájdem. Konečne sme si mohli sadnúť. Čašníci pred každého z nás položili dva taniere, na polievku, a na hlavný chod. Keď pred nás do stredu stola položili polievku, z úľavou som zistila, že je to vývar - asi sa zamestnanci snažili prispôsobiť nášmu jedlu. Polievková nie som, ale keď predo mňa postavia vývar, tak vyllížem celý tanier, čo som tu, pochopiteľne, nespravila. Polievka bola veľmi horúca a musela som počkať, kým vychladne. Keď som už polievku zjedla, počkala som na ostatných. Ako druhý chod sme mali lososa so zemiakmi a šalátom. Najedla som sa, tak ako ostatní, no všimla som si, že Šimon predo mnou sa v jedle len nenápadne rýpal. Hodila som na neho nechápavý pohľad a kopla som mu do nohy pod stolom. Ten skrivil pohľad a uvedomila som si, že som ho buchla fakt silno.
"Prepáč" slabo som mu zašepkala. On len prikývol hlavou, akože mi odpúšťa. Dojedli sme aj hlavné jedlo a dezert. Bolo niečo pred ôsmou. Otec lyžičkou poťukal po pohári a všetci sa postavili. Povedal niečo v tom zmysle, že je koniec a môžeme ísť. Pripomenul, že zajtra je ceremoniál otvárania olympijských hier a aj prvý tréning. Potešila som sa pri obidvoch správach. Zasunuli sme stoličky, pozdravili sme sa a išli sme do svojich izieb. Počkala som na chalanov a išli sme spolu, tentoraz však po schodoch, do výťahu by sme sa už medzi tých ľudí nenapchali.
"Jurko - naše veličenstvo," podpichol ho Samo, "ó, klaniame sa ti, Najmadší." Juraj ho mierne capol po hlave a hral "urazeného". Potom sme sa všetci začali smiať, až sme skoro z tých schodov popadali. Na prvom poschodí sme sa rozlúčili a popriali si pekný večer. Keď som prišla na izbu, zapla som si televízor a zrazu mi prišla správa.
Samo: príď za nami na izbu 468. 21:00.
Ja: dojdem, teším sa.