Hokejista?

XI. Kapitola

Nemohla som tomu uveriť. Stála predomnou ona. Napriek vráskam som ju skoro nespoznala, veľmi zostarla. Nevedela som, či mám utekať pre pomoc alebo v kľude sa s ňou porozprávať, nestihla som však nič povedať, pretože ma silno chmatla za rameno. Zjojkla som, pretože takýto chmat bolo to posledné, čo som od osoby ako je ona, mohla očakávať. Ona mi však rukou zakryla ústa a prisunula ma bližšie k sebe. Naše hlavy od seba delilo pár centimetrov. Naklonila sa ku môjmu uchu a roztraseným hlasom mi zašepkala priamo do ušného bubienka.
"Y/N, dievčatko moje, a už ťa mám," chcela som za z jej stisku vymaniť, no nešlo to. Po tvári mi začali tiecť slzy, a neviem, či som sa tak ešte niekedy bála, ako teraz.
"Už ťa nikdy neopustím, nikdy, nikdy..." Stále to slovo opakovala a pri tom sa jej na tvári ukázal úsmev. Nebol to však ten milý a úprimný úsmev, aký som poznala z detstva. Teraz to bol len chladný úsmev bez jediného pocitu. Tiekli mi slzy ďalej, a bála som sa, čo so mnou bude. Či ešte uvidím otca alebo Juraja. Nad zlými myšlienkami som musela zavrieť oči, keď zrazu som počula rýchle kroky smerujúce zo schodov. Chcela som zakričať o pomoc, no z môjho hrdla sa ozval len suchý povzdych. V tom momente ma jej ruky pustili a moja matka, ktorú som už nespoznávala, klesla na zem v bezvedomí. Vtom sa na mňa môj tajomný záchranca otočil, a ja som videla presne tú istú tvár, ktorú som v tomto okamihu chcela vidieť najviac. Uplakaná som sa hodila Jurajovi okolo krku. Bola som taká šťastná, že tu bol pre mňa. Chytil mi do rúk moju tvár a palcami mi zotrel slzy. Objala som ho, a pomedzi vzlyky som stále opakovala.
"Ďakujem, ďakujem, ďakujem..." Juraj ma len privinul tuhšie k sebe.
"Preboha, Y/N, čo to malo znamenať?" povedal ustarostene Juro. Ja som sa len triasla a povedala som mu, že to musím  oznámiť otcovi, preto sme sa dohodli na neskoršiu prechádzku. Keď si Juraj všimol, že som sa prestala triasť, objal ma ešte silnejšie. Potom som mu ešte raz podakovala, a išla som zavolať otcovi.
"Oci?" ešte stále som mala plačlivý hlas, ktorý sa mi pred ním nepodarilo zakryť.
— "Y/N? Čo sa stalo?"
— "Niečo strašné. Nepýtaj sa a príď na prízemie pri schody, tam ti všetko vysvetlím." Pozrela som sa na stále bezvládne telo mojej mamy, zrušila som hovor a počkala som na otca, ktorý  o chvíľku docupital za mnou, a keď uvidel mamu, ostal v šoku, podobne ako ja, keď som ju spatrila po prvý raz. Nevyšlo z neho jediné slovo, a rozprával až, keď zavolal na tiesňovú linku, ktorá za chvíľu dorazila do hotela, v ktorom bol o pár minút obrovský ruch a chaos. Hokejisti stáli okolo mňa a ostatných členov mojej "kompletnej rodinky" len hľadiaci na telo osoby, ktorú by som už nikdy v živote nenazvala mojou matkou, ktorá ma vychovala. Tím záchranárov usúdil, že sa jej nestalo nič vážne, preto ju polícia mohla rovno zatknúť. Odviedli ju von a posadili matku do auta, prehodili si s otcom pár slov a odišli. Ostatní chalani sa vybrali do svojich izieb a zostal pri mne Samo, ktorý si všimol, že nie som v poriadku, preto ma chytil a odviedol na izbu. Tam už čakali Šimon a Juraj, ktorí sa hneď vrhli za mnou ma objať. Usmiala som sa na nich, a zrazu som si spomenula, načo som tu.
"No, páni, kde sa môžem privinúť na spánok?"
Chalani sa len pousmiali a ukázali na už roztiahnutú posteľ, ktorá bola dostatočne veľká, takže sa s mojím spoluspiacim nebudeme tlačiť na sebe.
"A kto-" chcela som sa spýtať, keď som dostala aj odpoveď, keďže sa na posteľ hodil Juraj.
"Ja." pozrel sa na mňa a vyceril zuby. Takto to vďaka jeho strojčeku vyzeralo veľmi komicky, preto som sa uškrnula, a povedala som, že idem na čerstvý vzduch. Tým som dala znamenie Jurovi, ktorý chcel ísť na prechádzku.
"Počkaj, idem s tebou," povedal, a schmatol kľúče a mobil. Následne sa vybral za mnou. Spoločne sme vyšli z izby, Juraj zabuchol dvere a kráčali sme spolu po chodbe, až sme sa dostali von. Vtom sa vo mne niečo pohlo, a z ničoho nič som začala rozprávať svoj príbeh človeku, ktorého poznám asi dva dni.
"Všetko bolo úplne v pohode, dokým nezačala brať drogy. Kvôli tomu ju otec opustil. Pamätám si, ako sa zmenila. Vždy bývala milá, usmievavá, a tá najviac starostlivá matka, akú som mohla mať. Každému pomohla, keď sa niečo stalo, no keď prišla k drogám, veľmi často na mňa úplne bez dôvodu  skríkla, bola veľmi nahnevaná a agresívna," snažila som sa potlačiť slzy, keďže som cítila Jurajov pohľad na mne.  "Vieš, už to často liezlo na nervy aj ocovi, a ani sa mu nečudujem. Každý večer chodila domov úplne bez zmyslov a vtedy sa otec rozhodol, že rozvod bude najlepšie riešenie, ako ochrániť mňa, ale aj seba. Odvtedy o mňa neprejavila nejaký obrovský záujem, nikdy mi nezablahoželala na moje narodeniny, a vlastne som o nej nič od môjho detstva nepočula. Keď však otec mal ísť sem, do Pekingu, snažil sa ju skontaktovať ako moju, takpovediac, pestúnku, čo sa mu aj podarilo. Pamätáš, ako sme sa prvý raz stretli na letisku a volal mi práve otec?" pozrela som sa na neho a on sa usmial a prikývol. Pokračovala som ďalej.
"Bolo to práve kvôli tomu, že ju zavreli za drogy. V tom prípade som nemala inú možnosť, ako ísť sem s otcom. Mimochodom, vôbec mi to neprekážalo, pretože oveľa radšej by som bola tu, v Pekingu, na hokeji, s otcom, než s mamou, ktorá sa takto nakoniec vyfarbila. No a ostatné už vieš. Veď si ju sám videl... Bola to ona." Keď som svoje dlhé rozprávanie ukončila, vydýchla som si, a teraz som sa už slzy snažila udržať pod kontrolou márne, a začali sa mi teplé kotúľať po tvári. Juraj naďabil na lavičku, na ktorú ma posadil a nakoniec si na ňu sadol aj on. Chytil mi moju rozpálenú a červenú tvár od sĺz, a začal mi ich utierať vlastným palcom. Pritom som sa naňho pozerala a na tvári mal ten jeho najúprimnejší úsmev, aký mi kedy za týchto štyridsaťosem hodín doteraz venoval.
"Neboj sa. Viem, že si si toho prežila veľmi veľa, a nie vždy bol život pekný. No pozri sa na teba teraz. Úspešná, krásna a milá žena, ktorá zvládne hádam všetko." Pri týchto slovách som sa nemohla neusmiať.
"Všetko bude v poriadku. Som tu pre teba hocikedy. Vždy. Stále. Chcem, aby si to vedela. Záleží mi na tebe, veľmi. Chcem aby si bola šťastná." V tom okamihu, ani neviem, ako sa to stalo, sme sa k sebe priblížili až nebezpečne blízko. Medzi našimi perami bol pármilimetrový rozdiel, ktorý sa postupne začal zmenšovať, keď vtedy sa naše pery k sebe prisali a zapadli do seba ako skladačka. Náš bozk bol na začiatku len taký letmý a jemný, no postupne sa do neho začala miešať vášeň, ktorá o chvíľu prevažovala. Nikdy som necítila také niečo, ako toto. Bolo to iné, ako keď sme sa pobozkali pri fľaši. Vtedy to bolo nesmelé, tiež úžasné, ale niečo tomu chýbalo. V tomto momente som aj zistila, čo. Bola to vášeň, úprimnosť, a láska, ktorá nami prechádzala ako elektrina. Cítila som, že to čo robím je správne, a že všetko, čo sa týka Juraja, je správne. Že on je ten správny. Slzy mi z tváre postupne zmizli, už tam zostala iba červeň. Moje brucho bolo preplnené motýlikmi, ktoré od lásky zbesilo poletovali. Nechcela som, aby tento moment skončil. Bozkávala som sa s Jurajom Slafkovským, ktorého som spoznala iba včera. Nie je to šialené. Už som si to prestala myslieť, pretože dnes som pochopila, že láska nemá hranice. Proste sa to stane. Po dlhej, predlhej chvíli plnej vášne a chémie sa naše pery od seba odlepili. Pozrela som sa do jeho čokoládových očí, v ktorých žiarili iskričky.
"Prepáč, ja-" nestihol dopovedať, pretože som mu priložila svoj ukazovák na pery, ktoré sa pred chvíľou dotýkali tých mojich.
"Nie je za čo sa ospravedlňovať."
Povedala som mu to s patrným úsmevom na tvári, ktorý mi opätoval, veľmi vrúcnejšie. Konečne sa mi podarilo odlepiť od neho oči a pozrela som sa na oblohu, ani som si nevšimla, že sa už smieva.
"Mali by sme pomaly ísť, otec ma bude určite hľadať," Juraj chcel namietať, ale po mojom prísnom pohľade len prikývol hlavou, chytil ma za ruku, a za západu slnka sme sa bez slov pobrali naspäť do hotela.

Ahojteeee!!!
Musím povedať, že v tejto časti sa toho stalo dosť! Dúfam, že sa vám páčilo vyvrcholenie tejto časti, ktorá má mimochodom skoro cez 1500 slov! Posledných pár dní som vôbec nemala čas a motiváciu písať, takže prepáčte, že som nevydala žiadne časti, hádam vám to touto kapitolou vynahradím! No uvidíme, ako to bude ďalej s Jurajom a našou Y/N. Veľa z vás mi písalo, že by ste tam chceli hádky. Po prvé, musím povedať, že som nekonfliktný človek a do hádiek sa nikdy nejako nepúšťam, takže to bude pre mňa náročné nejakú napísať, no túžite po tom, takže niečo vymyslím! Nie ešte teraz, možno niekedy neskôr, ale  môžete sa (ne)tešiť na to, čo vymyslím! Veľká vďaka patrí Daryne, Sii, Clay, Malek, a Sel za obrovskú podporu pri písaní tohto príbehu. Neviem sa dočkať, kedy príbeh vyjde aj v angličtine, takže si ho budú môcť prečítať aj zahraniční fanúšici a známi! Mám vás všetkých nadovšetko rada.
– Vaša Lin <3

(Big thanks to Daryna, Sia, Clay, Malek  and Sel for huge support with this story. I can't wait to write this story also in English, so my non-Slovakian friends and fans can read this! I love you all so much.
– Your Lin <3)