Hokejista?

IX. Kapitola

Pomaly som otvorila oči a začala vnímať okolie. Nadomnou sa skláňal Juraj a jemne, tak, aby mi neublížil, mykal s mojím telom.
"Y/N, vstávaj, už sme na mieste," povedal a venoval mi jeho okúzľujúci úsmev, pri ktorom sa mi v bruchu objavili motýliky. Pomaly som sa postavila a opätovala som mu úsmev. Za oknami autobusu som videla veľa kamier, medzi nimi už stála aj Nat. Niekoľko hokejistov predomnou ma pustilo dopredu, vrátane Sama a Šimona. Postavila som sa vedľa otca a za otvárajucich sa zadných dvier sme pomaly zostupovali po schodoch. Novinári sa nás pýtali všelijaké otázky, ktoré som však nevnímala. Zakývala som Nat, ktorá sa na mňa usmiala, keďže v oboch rukách držala fotoaparát. Postavila som sa pred autobus a pochytila som pocit dejá-vu, keď začali vychádzať hokejisti. Popri autobuse stálo aj pár fanúšikov, prevažne dievčatá, ktoré pri Jurajovom príchode z autobusu začali kričať a výskať z plných pľúc. Juraj sa na ne len pozrel a ja som z mojej tváre vyčarila taký pohľad, že keby sa nimi dalo zabíjať, už dávno ležia na zemi mŕtve. Čo to robím? pomyslela som si. Predsa s Jurom netvoríme pár a on si môže mať toľko fanúšičiek, koľko chcel, no i napriek tomu som mala potrebu prejaviť moju žiarlivosť vlastne pre úplnú zbytočnosť. Uvedomila som si, ako ho moje srdce strašne potrebuje. Toto musí prestať. Juraj je oproti mne na úplne inej úrovni, je slávny, bohatý, obľúbený a profesionálny hokejista, a viem, že by si o mňa neoprel asi ani hokejku. Ale je to pravda? Čo ak ku mne niečo cíti aj on? Ach, zasa si len namýšľam, lenže vŕtala mi v hlave tá veta, čo mi pošepkal v autobuse. Zobudila som sa z mojich myšlienok, ktoré sa mi preháňali mozgom vo veľkej rýchlosti. Z autobusu vystúpili poslední členovia slovenského olympijského tímu, a ja som sa zatiaľ stihla poobzerať okolo seba. Videla som ďalšie autobusy, veľmi podobné ako ten náš. Z neho vystupovali nielen hokejisti, ale aj známe športové osobnosti, ktoré prišli zastupovať svoju krajinu v tohtoročných olympijských hrách. Keď sme pri sebe boli nastúpení, niekoľko novinárov si nás pofotilo, a potom sme konečne mohli vyraziť k najväčšiemu štadiónu v Pekingu.
Juraj sa prišiel postaviť vedľa mňa.
"Prečo si tu, nemal by si byť s ostatnými chalanmi?" spýtala som sa ho, pretože mi prišlo zvláštne, že nie je pri Šimonovi a Samovi, alebo prinajmenšom stáť vedľa aspoň jedného z nich.
Juraj len pokrčil plecami a hneď som sa aj dočkala odpovede.
"No a čo. S tebou je mi aj tak lepšie," povedal to tým jeho zvyčajným tónom, že ako keby na tom záležalo, a usmial sa na mňa. Ešte to spraví pár krát, a budem červená ako paprika, a verte, že sa naozaj nechcem ukázať ako jedna z jeho posadnutých fanúšičiek, ktoré mi už tak strašne liezli na nervy. Pri tejto vete ma však zahrialo pri srdci, a obavy akoby zo mňa opadli pomyselným lusknutím prsta. S tebou je mi lepšie, znamená to, že ma uprednostňuje pred jeho kolegami a zároveň najlepšími kamarátmi? Preboha, tak som sa zamyslela, že som skoro narazila do dverí, ktorými sa vstupovalo do štadíónu. Našťastie ich podržala Jurajova ruka, pripravená kedykoľvek zachrániť mňa a moju reputáciu. Snažil sa zadržiavať smiech, a ja som sa začervenala, no odvrátila som hlavu, dúfajúc len, že si to nevšimol. Po chvíli som zahrala urazenú, a on mi s letmým úsmevom na tvári podržal dvere ako správny džentlmen. Po mne vošiel aj on a ja som sa udržala nemať otvorené ústa. Hala bola nádherne vyzdobená a vysvietená všelijakými farebnými svetlami. Fotografi mali konečne materiál na fotenie, a využili to. Blesk z ich fotoaparátov sa odrážal ako svetlo na ľade. Všimla som si, že sedadlá boli rozdelené na menšie časti, a nad každou bola vlajka nejakej krajiny. Otec nám naznačil, nech sa máme pomaly presunúť k danému miestu, a vtom som očami naďabila na veľkú vlajku Slovenska, visiacu pod časťou, kde sme mali sedieť my. Veľa krajín už bolo usadených na svojich miestach, no veľa sedadiel bolo ešte voľných. Keď sme sa napokon dostali k našej časti, usadili sme sa. Sadla som si do prvého sedadla. ktoré som videla, pretože sa mi už vážne nechcelo stáť. Juraj pohotovo klesol na sedadlo po mojej pravej strane, až tak nadskočil. Naľavo odomňa si sadla Soňa, ktorej som sa hneď ospravedlnila za odmietnutie jej ponuky v autobuse. Tá len pokrútila hlavou na znak odpúšťania, a pritom sa jej oči pretočili na Juraja, a hneď potom na mňa, a nahodila pohľad čo-spolu-máte veľmi nenápadne. Vedľa Juraja okrem mňa po druhej strane sedel Samuel, ktorý pozornosť mal len pri živom, ale tichom rozhovore s mojím spolusediacim. Pozrela som sa na nich, aby som sa uistila, že náš nasledujúci rozhovor nebude počúvať, no keď som videla, že sa poslednú dobu na mňa určite ani len nepozrie, pošepkala som Soňi niečo v zmysle -preberieme to neskôr-, ona na mňa hodila významný pohľad, a práve vtedy zatrúbili nejaké sirény tak silno, až ma myklo a od strachu som podvedome chytila Juraja silne za ruku. Hneď, ako som si to uvedomila, som sa snažila ruku nenápadne odtiahnuť, no na moje prekvapenie sa mi ruku nepodarilo pustiť, kvôli jemnému stisku z Jurovej strany, skrátka povedané, držal ma za ruku. Začervenala som sa, dúfajúc, že si to vo farebných svetlách nikto nevšimne, chcela som sa pozrieť na Juraja, a povedať mu, čo to sakra robí, ale mala som dva dôvody, prečo som to nakoniec nechala tak - tváril sa, že sa absolútne nič nedeje, a oči mal prilepené na klzisku, nie na mne, za druhé, páčilo sa mi to. Páčilo sa mi to tak veľmi, až som dúfala, že sa zrazu zastaví čas a tento moment sa stane už večným na veky vekov. Cítila som znova tie hlúpe motýliky, ktoré sa mi hmýrili v bruchu, snažila som sa ich zahnať, no nedarilo sa. Všetko len kvôli jednému chalanovi s menom Juraj Slafkovský, ktorého poznám ani nie týždeň, presnejšie povedané, dva dni. Láska je však slepá a dostihne ťa vtedy, keď to najmenej čakáš. A keď ťa postihne, sú to buď tie najkrajšie chvíle tvojho života alebo dni, mesiace, ba i roky večného trápenia. Ja som v tomto momente necítila ani jeden z týchto pocitov. Sledujúc začiatok ceremónie, v hlave som mala jeden veľký otáznik zmätenosti.

Ahojky, takže máme tu ďalšiu časť, a veľmi by som si priala, aby ste do komentárov napísali ako sa vám príbeh páči, poprípade čo by som mala trošku pozmeniť. Budem vďačná za každý názor, ktorý mi dáte.
– Lin <3