Hokejista?

VIII. kapitola

Prišla som na izbu a postlala som si posteľ, ako to robím vždy. Bez poriadku sa nezaobídem, nech už to je hocikde, preto som si upratala celý apartmán. O chvíľu som bola hotová. Bolo ešte len deväť hodín, a na ceremoniál sa nachystám neskôr, preto som si ľahla na posteľ a pustila som si pesničky do slúchadiel. Moja pohoda netrvala dlho, keďže mi o pár minút niekto zaklopal na dvere tak silno, až som bola prekvapená, že nevypadli z pánt. Neochotne som vstala a s povzdychom som sa zdvihla k dverám, ktoré som následne otvorila. Vo dverách som uvidela neznáme dievča.
"Ahoj, si Y/N, však?" spýtala sa. Mohla mať okolo dvadsať - dvadsaťpäť rokov, no vážne som si nevedela tipnúť jej vek. Kľudne mohla mať aj okolo tridsiatky, jednoducho povedzme si, že bola celkom mladá. Neskôr som zistila, že sa volá Soňa a je to priateľka Petra Cehlárika. Do Pekingu prišla len dnes kvôli menším komplikáciám a nedostatku času. Nevie, čo tu má robiť a nikto s chalanov nemá čas jej to tu ukázať, tak sa prišla spýtať mňa.
"Jasné, aj tak by som sa nudila," prijala som jej ponuku, zabuchla som dvere... Zabuchla som dvere! Doriti, ako môžem byť taká sprostá! To sa vážne môže stať len mne. Vrhla som sa ku schodom a ozlomkrky som bežala na recepciu, hodila som ospravedlňujúci pohľad na Soňu, ktorá sa však vybrala za mnou. Mala som namierené na recepciu, keď som si uvedomila, že nemusím tak bežať. Počkala som na Soňu, ktorá stále utekala za mnou. Prišli sme na recepciu, kde bolo celkom rušno. Videla som pár neznámych hokejistov, ktorých som ešte nevidela, takže som predpokladala, že sú z inej krajiny ako Slovensko. Dozvedela som sa, že náhradný kľúčik od izby 505 už nemajú, pretože ho niekto ukradol (načo by to preboha niekto robil?) ale že vraj sa tento problém budú snažiť čo najskôr vyriešiť. Ešte že som pri sebe mala mobil. Čo však teraz so mnou bude? Hlavne, ako sa nachystám na ceremóniu? V izbe mám všetky moje šaty, no teraz ich teda veľmi nevyužijem! A hlavne, kde budem "bývať"? Som stratená. Soňa si všimla, že som vyvedená z miery, tak ma chytila okolo pliec.
"Všetko bude v poriadku, uvidíš," povzbudila ma a ja som sa trochu ukľudnila. Nejako sa to predsa musí vybaviť, no nie?
Pozrela som sa na čas. Trištvrte na desať a o jedenástej ideme! Doriti! Nevedela som, čo mám robiť, a zrazu som si spomenula na Nat, ktorá má určite nejaké šaty a aj make-up. Je to moja jediná záchrana! Treba dúfať, že mi odpíše čo najskôr. O mojom pláne som povedala Soni, a ona mi prezradila, že Nat je jej spolubývajúca. Na nič som už nečakala a spolu so Soničkou sme sa vybrali zachrániť mňa a moju povesť.
"A sme tu." povedala Soňa, keď sme sa dostali pred izbu 221. Vytiahla kľúče a odomkla dvere. Uvidela som na posteli Nat, ktorá najprv pozdravila Soňu. Stála som za ňou a som od nej nižšia, takže ma nemohla vidieť. Keď sa však posunula, odkryla ma, a vtedy som spustila, ani ma nestihla pozdraviť. Povedala som jej všetko, o kľúčoch aj o mojich šatách zamknutých v mojej izbe. Nat ma pozorne vypočula a nakoniec sa rozhodla mi pomôcť. Keďže  má podobný vzrast aj postavu ako ja, mohla mi požičať jedny z jej šiat. Skúšala som si presne tri, ktoré mi boli dobré, no nakoniec som sa rozhodla pre biele obtiahnuté šaty s maličkými trblietkami, ktoré mi sadli ako uliate. Nejako som sa aj namaľovala, aj keď som zvyknutá na svoje šmínky, nejako sa mi podarilo vytvoriť make-up podľa môjho štýlu. Kabelka, ktorú som mala na sebe, bola biela, takže sa našťastie hodila k šatám a nemuseli sme nič vymýšľať.
"Aké máš číslo topánok?" spýtala som sa  Nat, keď prišiel rad práve na ne.
— "Štyridsiatku, ty?"
— "TRIDSAŤOSMIČKU!!"
Ticho.
"Čo teraz spravíme?"
"Budeme musieť zohnať topánky."
Vysvitlo, že ani Soňa nemá také číslo ako ja. Vtom však niečo Nat napadlo.
"Počúvaj, Y/N, poďme sa spýtať nejakých zamestnankyní! Možno nejaké topánky mať budú."
Mali sme už len 15 minút do odchodu, takže sme si museli dosť pohnúť. Jediné, čo mi napadlo, bolo spýtať sa na recepcii. Recepčné predsa musia mať lodičky nie?
Zadýchané sme prišli na recepciu, kde sme konečne zastali. Prišla som k recepčnej.
"Hello miss, do you have some heels that would fit this outfit? Shoe number 38 in European. Please.*"
Pani len prikývla a niekam odbehla. Chytila som Nat okolo krku, lebo som sa veľmi potešila. Všetci, čo išli okolo nás sa pozerali zvláštnym pohľadom. No aby im oči nevypadli. O chvíľku sa recepčná vrátila s bielymi lodičkami a úsmevom na tvári.
"Try this on." povedala.
Vyskúšala som si ich a našťastie mi sadli. Šťastná som poďakovala a skoro som objala aj ju, no zdravý rozum mi to nedovolil. Recepčná sa len usmiala a odišla.
To znamená, že som pripravená a napriek náročnej situácii som to zvládla! Bola som na seba veľmi hrdá. Počkala som na Natku, ktorá si do izby zbehla iba pre kabelku. Vonku pred hotelom už čakal otec aj s ostatnými trénermi. Tiež som tam videla asi tucet našich hokejistov a aj Soňu, ktorá stála pri Peťovi. Všimla som si, že tu ešte nie je naša svätá trojica pozostávajúca zo Šimona, Jura a Sama. Vonku sa mi už stáť nechcelo, tak som išla po chalanov. Otvorila som dvere a prebehla som schody, nechcelo sa mi namáhať nohy, preto som nastúpila do výťahu, ktorý bol našťastie prázdny. Stlačila som tlačidlo, ktoré ma prenieslo na naše poschodie. Nevnímala som a keď sa otvorili výťahové dvere, len som vystúpila a neuvedomujúc si realitu, už zo zvyku som zatočila do chodby, kde by sa mali chalani nachádzať. Hlavu som mala sklonenú a zrazu som videla len bielu košeľu na mojej tvári. Keď som sa pozrela, čo to má znamenať, uvidela som, no samozrejme, aká irónia, takého vysokého tmavovlasého chlapca, ktorý sa až príliš podobal na Juraja Slafkovského. V skutočnosti, bol to on. Vyvalil na mňa oči, ako keby ma videl po prvý raz. Vtedy som konečne začala vnímať okolitý svet (vážne ďakujem, Juraj) a za ním sa rehotali ostatní členovia svätej trojice. Myslela som, že so Šimonom nie je voľačo v poriadku. Bol celý červený a tiekli mu slzy. Na chvíľu som si vážne pomyslela, že plače od smútku. Buď je šibnutý alebo veľmi dobrý herec. No keď sme sa všetci konečne dosmiali, dostala som prvé slovo a pomedzi smiech som hovorila:
"Ešte koľko krát do mňa narazíte, pane?"
"Hm, milá dáma, mám to v pláne spraviť ešte tri až štyri krát, kto vie, možno aj päť."
Po ďalšom malom výbuchu smiechu sme si uvedomili, že je päť minút po jedenástej.
"Ľudia švihnime," hovoril za behu Samo, a otočil sa na mňa, "Y/N, vybav to s fotríkom, nech nás nezožerie zaživa!"
"Pekne prosíme, pani Y/N" pridal sa aj Juro, presne, keď sme dobehli von. Presne vtedy sa na nás otočili úplne všetky pohľady, vrátane môjho otca. Myslela som, že si ma zoberie na jeden z jeho zdĺhavých a nudných rozhovorov, ako vždy, keď spravím niečo zlé, ale na moje prekvapenie nič nepovedal, iba jedno "Tak už sme tu kompletní, ideme," a tak ako povedal, vstupovali sme do autobusu. Veľmi som chcela sedieť s Jurom, ale myslím, že sa budem musieť uspokojiť aj so Samom. Vôbec tým nechcem naznačiť, že je niečo menej ako Juraj, ale po incidente s fľašou sa moje pocity k nemu zmenili. Keď ma pobozkal, cítila som sa... komfortne. Chlapci, ktorých som bozkávala predtým, neboli takí milí, chápaví, vtipní. Teraz mám pocit, že som vlastne ešte nikdy nikoho nemilovala. Ale keď sa so s Jurajom stalo, bolo to iné, v tom najlepšom slova zmysle. Čo ak ho naozaj milujem? Z mojich myšlienok som sa presunula do autobusu, v ktorom som stála, nevediac ako sa rozdelíme. Videla som, ako si Samuel a Šimon niečo predo mnou šepkajú, ale vzadu autobusu som videla Soňku, ako na mňa máva, akože mám ísť za ňou. Juraj neJuraj, idem za ňou, no zrazu ma chytí za rameno Šimon.
"Sedím so Samom, takže ti zostal Juro, *zakýval mi zo svojho sedadla* takže sadaj." povedal a ja som nevedela, čo mám robiť. Nakoniec vyhralo srdce, otočila som sa na Soňu, pokrčila som plecami a nahodila som sklamaný pohľad na znak ľútosti. Predrala som sa radou a o pár sekúnd som už sedela, pri Jurajovi, ktorý ma pustil pri okno. Usmial sa na mňa tým jeho krásnym úsmevom a v očiach mu bola vidieť úprimnosť. Zrazu ma premohla únava, ako vždy, keď sedím v autobuse a nevedomky som si položila hlavu na Jurkove rameno. Čakala som, že mu to bude vadiť, no on si ma privinul k sebe a predtým, než som celá šťastím zaspala, som Juraja počula šepkať mi do ucha.
"Veľmi ti to sekne."

Ahojte lásky!!!
Naozaj som zase tu? Naposledy som týmto písmom písala pred skoro tromi mesiacmi! Na túto dobu som stratila motiváciu na písanie, a nemala som na to ani dostatok času, keďže jedna časť mi trvá napísať okolo hodinky/a pol, ale teraz budeme dúfať, že tento príbeh už bez komplikácií dopíšem :) Som veľmi rada, že som znovu zapojená do wattpad komunity. Chcem vám všetkým, čo toto práve čítate, hlavne veľmi poďakovať. Bez vás by sa tento príbeh už nikdy neobnovil a moja motivácia by bola už dávno stratená na tisícročia. Veľmi ďakujem za podporu a milé komentáre s krásnym textom, ktorý má vždy veľmi poteší. <3 Taktiež prepáčte za nedostatok mojej slovnej zásoby a opakujúcich sa slov, keďže som nič nenapísala už dlhú dobu, trošku zaostávam, ale pevne dúfam, že sa to dá dokopy a obnoví. Budem sa snažiť písať čo najlepšie a najrýchlejšie. Ďakujem vám všetkým ešte raz!
Zas a znova,
Len Vaša Lin <3