V utorok mala cvičenia s Monikou. Trénovala svoje manipulatívne schopnosti, najprv teoreticky, potom chvíľu na Monike, ktorá bola zvedavá, či dostatočným tréningom vie byť niekto imúnny Rebekinej schopnosti. Následne chvíľu trénovali schopnosť predvídať, ale nešlo to tak ako počas cvičení s Matúšom.
„Keď budeme vo štvrtok trénovať všetci traja," povedala Monika na konci hodiny, keď si obe zbierali veci a chystali sa vrátiť do profesorovho domu, „nechám Matúša znovu použiť schopnosti. Vyzerá to, že práve pocit ohrozenia alebo naliehavosti spúšťa tvoju druhú schopnosť. Alebo iné pocity, ktoré ťa vyrušujú. Budeš musieť pracovať na tom, aby si tú schopnosť dokázala izolovať od tých emócií a následne mohla používať aj v pokoji."
„Je to zvláštny pocit, vedieť, čo ide niekto urobiť. Nikdy to však nie je viac ako jedna až dve sekundy predtým, ako to ten človek urobí."
„Možno rokmi budeš schopná predvídať viac dopredu. Ale domnievam sa, že dokážeš predvídať konanie človeka až v momente, keď sa rozhodne danú vec spraviť. Nie skôr. Dopĺňa to tvoju hlavnú schopnosť donútiť človeka niečo urobiť alebo neurobiť. Následne vzniká kombinácia, ktorú som asi ešte ani nevidela nikde vo svete. Zabrániť niekomu v niečom tesne predtým, ako to spraví."
„To sa mi reálne podarilo zatiaľ iba raz," povedala Rebeka a spomenula si, ako sa jej podarilo zastaviť Matúša predtým, ako sa pustil do Paľa.
„Aj to je úspech, na to ze si rok po premene."
Po cvičeniach si ešte išla zabehať a bola rada, keď cítila, že sa už pomaly dostáva späť do predošlej kondície. V tielku a šortkách, so slúchadlami v ušiach vošla do vstupnej haly, v ktorej bol nečakaný rozruch.
Konečne prišla Lucka. Podľa úsmevov to pravdepodobne dobre dopadlo, jej mame sa polepšilo. Živo sa rozprávala s Emily, Veronikou a Soňou. Rebeka jej zakývala, ale nepristavila sa, lebo nutne potrebovala sprchu.
Z vrchného schodiska sledoval dianie dole Matúš so zvrašteným čelom. Akoby nás niečím úporne premýšľal. Keď si všimol Rebeku stúpajúcu po schodoch, prestal sledovať vítajúce sa dievčatá a prešiel pohľadom po dievčine.
„Som rád, že ti už je lepšie," povedal, keď prechádzala okolo.
„Aj ja som." odpovedala a kráčala ďalej do svojej izby.
Takto to išlo. Udržať rozhovory stručné a k veci. Žiadne tajomstvá. Žiadne nevítané pocity.
V stredu prišiel na večeru aj profesor. Dialo sa to čoraz zriedkavejšie, mal veľa povinností a často bol celé dni aj noci preč. Napriek tomu pri stole pôsobil uvoľnene a rozprával sa s Maťom a Ninou, ktorí sedeli najbližšie.
„Viete, aj tak tomu úplne nerozumiem," hovoril Maťo a šermoval pri tom nožíkom, „že prečo majú ľudia odjakživa taký odmietavý postoj k nadaným. Každý človek má nejaké schopnosti a tiež sa môžem báť niekoho spojeného s Ohňom, že ma popáli alebo niekoho spojeného so Vzduchom, že mi nejakým spôsobom ublíži. Verím, že každý ovláda svoje schopnosti a nepoužíva ich na zlé účely. A ak áno, je za to patrične potrestaný."
„Myslím, že je to ten odveký strach z niečoho abstraktného, nehmatateľného," začal profesor rozvážne. „Ľudia spojení so Zemou, Vzduchom, Ohňom a Zemou majú schopnosti, ktoré vidíš, cítiš, počuješ, sú to vonkajšie prejavy. Nadaní ovládajú ľudské mysle alebo zvieracie mysle, každý do určitej mieri a iným spôsobom. Ale je to niečo nehmatateľné, neviditeľné a hlavne, ľudia nikdy netušili, ako sa voči tomu brániť."
