„Všetko v poriadku?” opýtal sa profesor, keď sedeli v nedeľu večer v kuchyni v jeho byte.
Matúš pokrčil plecami. Nechcel mu klamať, ale ani nevedel, čo by mu povedal.
Profesor ho prepichoval sýtomodrými očami a nadaný z neho necítil nič okrem úprimného záujmu a starosti. Nepoznal lepšieho človeka, ako bol profesor. Vďačil mu za vlastný život, akokoľvek pateticky to znelo. Tesne predtým, ako ho vzal z detského domova, Matúš pomýšľal, že to ukončí. Že sa zbláznil a svet bude určite lepší bez neho. Pretože jemu život nepriniesol nič dobré. Zahnal tie temné myšlienky.
Matúš profesorovi opätoval dlhý pohľad. Neuhol očami. Profesor sa pousmial, akoby rozumel. Nechal to tak.
„Výborné ako vždycky. Lepšie ako od Agáty. Ale to jej nesmiem povedať,” povedal vstal a potľapkal Matúša po pleci, keď okolo neho prechádzal. „Dievčatá majú radi chlapov, ktorí vedia variť,” podpichol ho na ceste z kuchyne a sám pre seba sa zasmial.
Matúš si odfrkol. Ale nemajú radi chlapov, pri ktorých nemajú žiadne súkromie. A chlapov, ktorí naháňajú strach, doslova.
Niekedy premýšľal, či profesor nie je nejaký tajný nadaný, pretože vždy vedel viac ako bežný človek. Akoby tušil, čo Matúš riešil. Profesor však mal iba zvlášť pozornú myseľ a bol výnimočne empatický.
Matúš ostal sedieť sám v kuchyni. Počul, ako sa profesor rozpráva s Dávidom a Maťom v obývačke. Spomenul si na dnešný obed u Rebekiných rodičoch. Vždy so záujmom pozoroval fungujúce rodiny. On žiadnu nezažil. Rodičia Rebeku ľúbili, to Matúš nielen videl, ale aj cítil. A zbožňovali Tomáša, samozrejme. Z neho mali zmiešané pocity. To nebolo nič nové.
Matúš počas celého obedu cítil Rebekin nepokoj. Chvíľu si lámal hlavu, nad tým, čo jej prekáža, a potom zacítil, ako jej je nepríjemne vždy, keď niekto zaklame. Nevedela si zvyknúť na tento dvojitý život. Nemala v povahe klamať. Zapadalo mu to do obrazu, ktorý si o nej postupne tvoril. Obetavá, bojovná a úprimná.
Zacítil Rebekino vedomie. Do prdele, cítil ju už na schodoch. Čím s ňou bol častejšie, tým silnejšie ju vnímal. Stúpala po schodoch do bytu s Tomášom a on cítil jej vzrušenie. Toto ozaj nepotreboval cítiť. Ako ju Tomáš priťahuje. A potom odrazu nič. Hnev a frustrácia. Čo spravil alebo povedal, keď ju zo sekundy na sekundu znechutil?
„Ahojte,” pozdravila Rebeka a z obývačky ju chalani odzdravili.
Tomáš s Rebekou si sadli k ostatným a Matúš sa neochotne postavil a prišiel do obývačky. Oprel sa o zárubňu a iba čiastočne sa zapojil do rozhovoru o Paľovi. Stretnutie malo prebehnúť ďalší večer. Paľo chcel na stretnutí okrem profesora aj Rebeku s Matúšom.
Rebeka popíjala čaj, ktorý jej Tomáš spravil. Čelo mala zvraštené, ako vždy, keď sa snažila niečomu porozumieť. Opierala sa o Tomášove kolená, na sebe mala čierne legíny a hrubý sveter, vlasy jej nedbanlivo padali do tváre.
Rebeka bola príťažlivá a ani o tom nevedela. Nebola najkrajšie dievča, aké kedy Matúš videl, ale mala v sebe takú tú nenútenú krásu. Dlhé tmavé vlasy, súmerné črty tváre, plné pery a vyšportované telo. Neuvedomovala si to. Vedel to, pretože poznal pocity dievčat, ktoré sa chceli zapáčiť, ktoré si boli vedomé svojich predností a vedeli ich využiť. Ona sa nesnažila. Napriek tomu priťahovala pohľady. Matúš to videl aj cítil. Túto časť svojich schopností si veľmi neužíval. Nečudoval sa Tomášovi, keď sa mu hneď zapáčila.
Počúval, ako bola Rebeka zaskočená Monikinými schopnosťami. Pričom ona sama mala oveľa silnejší dar.
„Je to cena za to, aby mohli nadaní žiť v tajnosti,” vzdychol profesor, keď zaznelo, ako dokázala Monika vymazať spomienky a informácie z mysle.
