Po Paľových slovách ostalo ticho. V diaľke bolo počuť detský smiech z neďalekého ihriska a autá, ktoré prechádzali po vedľajšej ulici. Zvláštna skupinka štyroch ľudí pri múriku strednej školy stála bez slova a udržiavala medzi sebou nezvyčajný rozostup.
Rebeka sa snažila spracovať posledné Paľove slová. Matúšov otec? Nadaný? Nie je to náhodou chlap, ktorý sa po smrti svojej manželky natoľko zrútil, že ďalšie tri roky týral svojho syna, ktorého následne museli vziať do detského domova? A tento muž, údajne nadaný, patrí do nejakej čudnej skupinky nadaných, ktorí si myslia, že najlepší nápad bude odhaliť ich tajomstvo celému svetu? Postaviť sa do čela? Do akého čela? Nadaní predsa nie sú nadradení ľudia, iba majú zvláštne a často nebezpečné schopnosti.
Kým sa dievčine všetky tieto myšlienky preháňali hlavou, profesor, ktorého výraz bol síce znepokojený, ale stále vyrovnaný, sa posunul bližšie k Matúšovi a položil mu ochranársky ruku na rameno. Rebeka, ktorá na chvíľu iba nemo civela na Paľa sa obzrela na Matúša. Uprene hľadel na Paľa s kamenným výrazom v tvári. Jeho oči boli také chladné, že dievčinu mimovoľne striaslo.
„Stratili sme reč?" opýtal sa pobavene Paľo a preskakoval pohľadom z Matúša na profesora.
„Prečo by sme mali veriť tomu, čo hovoríš, Paľo?" spýtal sa odmerane profesor a stále držal ruku na Matúšovi.
„Lepšia otázka je, prečo by som si to vymýšľal? Iba aby som rozhneval tuto mladého Matúša? Nie, ja nechcem, aby sme boli nepriatelia, iba vykladám všetky karty na stôl."
„Môj otec nebol nadaný. Bol spojený so Zemou," povedal Matúš potichu a chladný pohľad upieral na Paľa.
„Samozrejme, bol si malý, v tom čase ti to nemohol povedať."
„Odkiaľ vie o mojich schopnostiach?"
„Odo mňa predsa. Po minulom stretnutí som mu opísal, s kým som mal tú česť. Vieš, povedal mi, že už keď si bol malý tak tušil, že budeš iný, že to zdedíš po ňom. A mal pravdu nie?"
„Ja nie som ako on," precedil Matúš pomedzi zuby a telom sa nakláňal smerom k Paľovi. Rebeka podvedome pristúpila k Matúšovi z druhej strany ako stál profesor.
„Ale si, obaja ste nadaní. Musím ale povedať, že ty máš určite obdivuhodnejšie schopnosti. Vieš, čo dokáže tvoj otec? Vníma fyzickú bolesť iných ľudí v okolí. Nevie ju však zastaviť, ani zmierniť, ba dokonca ani vyvolať" dodal Paľo a pokrčil plecami, akoby to Matúšovho otca vyraďovalo z nejakého jeho osobného zoznamu obľúbených nadaných.
Vtedy Rebeka zacítila známy pocit, ktorý mala vždy, keď náhle vedela, čo ide niekto spraviť. Cítila, ako Matúš vyráža k Paľovi s úmyslom mu ublížiť. Náhla panika jej zovrela hruď.
Nechaj ho tak. Ostaň stáť. Pomyslela si s očami upretými na Matúša. Pre istotu ho ešte chytila za lakeť.
Matúš urobil krátky pohyb, akoby sa išiel vytrhnúť z profesorovho zovretia, ale hneď sa otočil smerom k dievčine. Ich pohľady sa stretli. Hnedé oči so zlatými. O sekundu už iba hnedé oči s oranžovými.
„Wau!" takmer zvýskol Paľo, ktorý behal očami z jedného nadaného na druhého. „Je super vidieť vás v akcii. Naozaj. A ty," otočil sa teraz na Rebeku, „nielen manipulátor. Taká škoda, skrývať sa s takým talentom. Vidíte?" spýtal sa ešte stále rozrušene Paľo profesora.
„Či vidím, že svojimi neuváženými slovami dokážeš ubližovať ľuďom?" spýtal sa chladne profesor, ktorý urobil krok vpred a zaclonil tým Paľov výhľad na Rebeku s Matúšom. Matúš sa jemne vyslobodil z Rebekinho zovretia, ale mimovoľne prikývol, akoby jej chcel naznačiť, že rozumie. Musí sa ovládať.
