Ďalší deň sa takmer všetci nadaní zišli v izbe, kde prespával David. Bolo tam plno a vládla nervózna atmosféra. Všetci čakali, ako dopadne Tomášova operácia, ktorá začala hneď ráno.
Po vizite Šimon Rebeke oznámil, že ju prepúšťa, testy z krvi neukázali nič zlé, nabalil jej tabletky proti bolesti a odporučil iba tekutú stravu. Nemusel jej dvakrát hovoriť, nič pevné sa jej aj tak nedalo prehĺtať.
Spala vo svojej izbe, pretože im Šimon večer vyslovene nakázal spať oddelene. Matúš potreboval kvalitný oddych. Proti tomu dievčina nemohla namietať, a tak večer neochotne odišla z Matúšovej izby.
Rebeka sa ráno umyla a prezliekla do vecí, ktoré jej Veronika doniesla z profesorovho domu. Sedela vedľa nej na posteli a popíjala znovu ten jogurtový nápoj, ktorý jej doniesla tak ako predošlý deň. Na druhej posteli sedela Nina s Maťom, na tretej David a Soňa. Tá vyobjímala Rebeku hneď ako sa objavila medzi dvermi. Pri stole sedel Martin, Vanda a Emily, ktorá pozorovala Mareka, ktorý sa nervózne prechádzal po izbe.
Vošiel Matúš, tiež oblečený na odchod v čiernom tričku a rifliach. Pravú ruku držal nehybne pri tele, inak na ňom nebolo poznať, že ho tri dni dozadu postrelili. Rebeka vedela, že ráno ho čakala ešte kontrola a mali rozhodnúť, či môže ísť domov. Upodozrievala ho, že použil svoje schopnosti, aby ho prepustili skôr.
„Prepúšťajú ťa?” opýtal sa Maťo prekvapene.
Matúš iba prikývol, pohľadom vyhľadal Rebeku a zamieril k nej. Mal na tvári tú nečitateľnú masku, ktorú vždy nasadil, keď bol medzi ľuďmi. Dievčina si spomenula, čo jej hovoril, keď sa ho na to pýtala vtedy na chate. Už vedela, čo bolo za týmto výrazom, ktorý na ňu na začiatku pôsobil ľahostajne, odťažito a niekedy aj namyslene. Na niektorých pôsobil dokonca odstrašujúco, ale Rebeke to nikdy tak neprišlo. Nikdy sa ho nebála. Nie skutočne. Matúš sa jej priznal, aké náročné bolo s jeho schopnosťami byť v prítomnosti viacerých ľudí. Ako ho všetky ich pocity a emócie vždy zavalili. Ako mu bolo nepríjemné, že vedel ich tajomstvá. Ako si radšej držal odstup. Toto bol jeho obranný mechanizmus.
„Môj tip je, že si ich oblbol,” povedal Marek s úsmevom a jemne ho potľapkal po zdravom ramene, keď okolo neho prechádzal.
„Nie, povedali, že môžem ísť.”
Emily sedela pri stole s prekríženými nohami a nahlas si odfrkla, pri Matúšových slovách. Všetci vedeli, ako ľahko dokáže vycítiť klamstvo. Niektorí sa zasmiali.
„Možno som im trochu… zmiernil obavy o môj stav,” povedal nevinne a sadol si vedľa Rebeky na posteľ.
Dievčina iba neveriacky krútila hlavou, Marek sa vyškieral a David s Maťom a Martinom sa nahlas smiali.
„Premýšľam, že sa pôjdem opýtať, čo presne ti povedali,” povedala Rebeka a dívala sa na Matúša s prižmúrenými očami.
V kútiku duše sa však tešila, pretože vedela, že už môžu byť spolu. Chytil ju za ruku a pozrel sa na ňu nevinným pohľadom. Veronika ich s pobaveným úsmevom pozorovala z druhej strany postele, kde sedela v tureckom sede. Potom jej odrazu úsmev zmizol a nahlas si povzdychla.
„Čo sa deje?” opýtal sa David.
„Prišla som o spolubývajúcu,” povedala hľadiac na dvojicu na druhej strane postele.
Rebeka si uvedomila, že má pravdu. Ospravedlňujúco sa na Veroniku usmiala. Tá iba mávla rukou. Dievčina si nevedela predstaviť spať v inej izbe ako bol Matúš. Veľa sa toho zmenilo odkedy bola poslednýkrát v profesorovom dome. V ten deň sa tak veľmi hnevala na tie city k Matúšovi. Keby vtedy vedela, čo ju čaká…
